Prvý raz

Niektoré veci si človek skrátka zapamätá. Písal sa rok 1989 a bol teplý, letný podvečer. Kráčal som lesnou cestičkou, ktorá viedla cez nádhernú prírodu pod Kriváňom. Vzduch voňal letom, krajinu pomaly zahaľovalo šero. Ešte som nebol povýšený na starého, ale s mojím číslom sa už nepatrilo ponáhľať. Ležérne som vykračoval. Zrazu, takmer v cieli mojej cesty, začal okolo mňa poletovať akýsi čierny vtáčik. Až na pozadí jeho naliehavého piskotu som si uvedomil, ako všetko okolo stíchlo. Z pestrého orchestra prírody bolo odrazu počuť len toho divného fogla, krúžiaceho na meter odo mňa.
Vtedy som ju uvidel. Objavila sa v záhybe cestičky, taká, akú ju pánboh stvoril, a zastala asi tri metre odo mňa. Pozerali sme ohromene na seba. Nepatrične a hlúpo som sa jej spýtal, kde sa tu berie. Myslím, že som pridal aj nadávku. Celkom som zmeravel, nie od strachu - jednoducho som nevedel, čo mám robiť. Prvý raz som sa ocitol v takej situácii, a tak som len zvieral v ruke svoj vercajg a stál som nehybne ako pokazená električka. Vystrela sa a začala pomaly tlieskať. Zdalo sa mi, že je vyššia ako ja. Nepribližovala sa. Vtom sa za ňou objavil jej potomok. Bezstarostne vybehol spoza zákruty a zastal pri matke. Zrazu som vedel čo treba robiť. Tisícročné inštinkty ovládli moje civilizáciou zhýčkané telo.

Nechal som vercajg vercajgom – a číslo-nečíslo, trielil som preč. Dúfam, že ma už nikto nikdy k takému výkonu neprinúti.
Z tisícpäťstovky – tak sme volali posledný terč na tankovej strelnici – som bežal až k veži. V kuse a na hranici svojich síl – možno aj za nimi. Bezpečie budovy som opustil až ráno. Mali byť streľby, a tak som musel opäť hore. Vercajg som našiel - nič nechýbalo. Opravil som terč a potom som hľadal jej stopy. Kde-tu sa ukázali v blate. Poslednú som našiel asi o sedemsto metrov nižšie. Ona za mnou išla.
Stretli sme sa neskôr ešte niekoľkokrát. Často som ju pozoroval z veže. Po zime jej pribudol ďalší potomok a my sme sa takmer skamarátili. Nechávali sme jej lekvár a iné dobroty pri lese. Keď sa totiž chýr o nej rozletel po kasíne, mali sme pokoj od všetkých nočných kontrol.
Raz som ju videl utekať. Rýchlosť, s akou dokázala zdolať trať: jarok – potok – les, bola neuveriteľná. Pochopil som, že keby chcela, dobehla by ma v ten podvečer za pár sekúnd.
Ak sa vám stane, že vás bude varovať nejaký fogl, nečakajte na stretnutie. Nie každá medvedica sa zachová tak priateľsky ako tá, s ktorou som si "podebatoval" prvýkrát ja.