Starká, strýko i krstný otec - ľudia, ktorí pre mňa tak veľa znamenali, už nie sú medzi nami. A tak kráčam mestom, pozorujem jeho novú podobu, ľudí, náhliacich sa za svojimi povinnosťami. A moje kroky ma vedú ulicou, kde babička aj so strýkom bývali. Zastanem pred jedným zo starších činžiakov. Pozorujem okná a balkón na druhom poschodí, a vidím to, čo chce vidieť moje srdce. Známe záclony, krásny figovník na balkóne... Očami hladkám schody, po ktorých kráčala moja starká, zelený balkón, čakajúc, že ju na ňom uvidím. Túžim byť dieťaťom a zvolať: Babička! Vidieť jej láskavú tvár a nežný úsmev. Moja milovaná babička, ako tá Nemcovej, aspoň mne ju vždy pripomínala, ožíva v mojich spomienkach. Na okne ktosi odhŕňa záves. Môj duch sa vracia do reality, a tak sa rozlúčim.
O ulicu ďalej však zastanem. Je to domov mojich starostlivých krstných rodičov. Krstný otec nás opustil pred dvoma rokmi. Jeho láska k životu a nekonečná empatia ku všetkému živému dýcha aj dnes z ruží na priedomí, o ktoré sa s láskou staral. Odkvitnuté kvety nik neodstránil, a tak šípky, plody jesene, ostali na kríkoch. Cítim, že chýba aj im. Môj pohľad upúta stolička, stojaca pod listovými schránkami a vchodovými zvončekmi, ku ktorým treba prekonať niekoľko schodov. Ako majster-stolár ju zhotovil pre pani poštárku, aby si pri triedení pošty mohla položiť svoju tašku. V spomienkach mi ožíva jeho hlas, úsmev a milé slová. V očiach ma pália slzy. Zo srdca vyviera radosť i smútok. Radosť z toho, čo bolo a smútok, že to už nie je.
S rodinou sa vyberieme na cintorín. „Tak veľmi mi chýbajú, " povzdychne si krstná a tíško vyslovuje mená tých, ktorí už nie sú medzi nami. Spomíname a zapaľujeme sviečky na mieste, kde naši milovaní odpočívajú. V tichu, ktoré zamatovo objíma šelest padajúceho lístia z vysokých gaštanov, prednášam svoju modlitbu vďaky: Bože, ďakujem, že títo ľudia boli súčasťou môjho života.
