Bolo to počas jesenných prázdnin a v čase obeda. Pani riaditeľka mala práve inú návštevu, tak som čakala na jej uvoľnenie v miestnosti, ktorá slúžila aj ako herňa. Po chvíli sa tam nahrnulo niekoľko detí. Chystali sa na obed. Staršie sa v skupinke zhovárali, mladšie hrali. Moju pozornosť upútala dvojica chlapcov. Starší bol asi sedemročný a menší nemal viac ako štyri, hoci vyzeral na menej. Mladší staršieho počas hry doslova mlátil hlava-nehlava kockami, autíčkom.... Starší si len rukami chránil hlavu a všetko hrdinsky znášal, zrejme v súlade s pravidlom, že menším sa ubližovať nemá. Nedalo mi a zakročila som. Snažila som sa malému bitkárovi dohovoriť, že to, čo robí, nie je správne. Nevenoval mi pozornosť. Po chvíli ho to však omrzelo a začal sa hrať, pričom si bez prestania opakoval jednu a tú istú vetu: „Ja som zlý ...", za bodkami si predstavte vulgarizmus, ktorému tento malý chlapček, prirodzene, ani nemohol rozumieť. Bolo však jasné, že jeho negatívny význam si uvedomoval. Keďže túto vetu neustále opakoval ako pokazený gramofón, a poriadne nahlas, v miestnosti zavládlo ticho. Každý spozornel. Vychovávateľka, ktorá to počula tiež, vošla so slovami: „Dávid, ty sa musíš stále predvádzať?"
Priznám sa, že som ostala v šoku aj ja. Ani sama neviem, ako mi to napadlo, ale oslovila som ho: „Dávidko, poď sem!" Samozrejme, nevenoval mi žiadnu pozornosť. Skúsila som teda ešte raz. „Dávidko, poď sem , čo to máš na tričku? Ukáž!" Vtedy už spozornel a so sklonenou hlávkou nesmelo ku mne pristúpil, hľadiac na svoje tričko, na ktorom, samozrejme, okrem nejakého obrázka nič zaujímavé nebolo.
Keď už stál predo mnou, chytila som ho za obe ruky. „Dávidko, pozri sa na mňa." Naďalej upriamoval svoj pohľad do zeme. „Dávidko, ja sa len chcem pozrieť, aké máš očká," skúšala som ďalej. Nesmelo a pomaly zdvihol blonďavú hlávku a uprel na mňa svoje smutné očká, v ktorých bolo tak veľa bolesti. Ktovie, čím tento chlapček musel prejsť.
Len čo sa naše pohľady stretli, rozradostene som zvolala: „Jéj, deti, ja som niečo zbadala!" Celé osadenstvo , ktoré sa v tej chvíli nachádzalo v miestnosti, zbystrilo pozornosť. „Tento chlapček," pokračovala som, „je malý anjelik. Vidím mu to v jeho očkách. Je to zlatučký a dobručký anjelik," prízvukovala som. „A to, že on je zlý, vôbec nie je pravda. Má rád svojich kamarátov a už ich nikdy nebude biť. Dávidko je veľmi dobrý chlapček."
Neviem, aká bola reakcia okolia. Sledovala som len Dávidkove oči, v ktorých sa zapálil plamienok zvedavosti a prekvapenia. Vtom už pani vychovávateľka zavelila nástup na obed. Riaditeľka sa uvoľnila tiež, a tak som sa pobrala k nej. Dlho sme sa zhovárali, aj o Dávidkovi, ktorý bol v novom domove ešte len krátku dobu.
Keď som asi po hodine a pol vychádzala z jej kancelárie, neverila som vlastným očiam. Za dverami ma čakal malý Dávid. Objal ma . Chytil ma za ruku a ťahal do izby, kde mi ukázal svoju postieľku a hračky, porozprával mi, ako sa jeho kamaráti volajú...
Len ťažko som zadržiavala slzy a prekvapenie sa zračilo aj na tvárach riaditeľky, vychovávateľky a ostatných detí. Chvíľu som tam ešte pobudla. Deti čakal poobedňajší odpočinok, a tak som odišla.
Stále myslím na to, aké je dôležité do malých detí vštepovať lásku a dobro. Aké je dôležité im dávať najavo, že sú milované. A uvedomila som si aj to, ako veľmi sa im nedostatkom lásky ubližuje. Chcem veriť, že aj Dávidko už má milujúcu rodinu a dostáva veľa lásky, a som presvedčená, že jej veľa aj rozdáva.
Poznámka: Meno chlapčeka som zámerne pozmenila, preto akákoľvek podobnosť s osobou rovnakého mena je čisto náhodná.
