Domček s červenou strechou

„Babi,“ ozval sa jej nežný hlások. „Ten domček,“ ukázala smerom k domu, „vieš, ten, čo je na poličke... To je aký domček?“ V malom drevenom domčeku, ktorý z dreva vyrezali láskavé ruky nášho starkého, ožívali spomienky na jeho šikovnosť a lásku, akou si spestroval neľahkú jeseň života. Vyrezávanými domčekmi či svietnikmi obdarovával svojich blízkych a priateľov. Aj pre nás jeden zmajstroval. Modrý domček s červenou strechou, s dvorom, na ktorom nechýbali sliepky, húsky, ba ani búdka pre psa. Taká minifarma. Ktovie, možno to bol jeho sen. „Ten domček? To spravil tvoj prastarký, moja. Pamätáš sa naňho?“ Vlastne si ho ani nemôže pamätať, uvedomila som si, mala len rok, keď nás opustil. „On ho poskladal?“ očká sa jej rozžiarili zvedavosťou. „Áno, bol veľmi šikovný.“ „Aj môj tato je šikovný,“ dodala s plnou vážnosťou. „Vieš, babi, on dokáže poskladať kocku.“ (Rubikovu) „Veru, aj on je šikovný,“ prikývla som. „Aj prastarký bol tato?“ spýtala sa po chvíli. „Áno, môj.“ Pohladila som ju po vláskoch. Opäť sme sa ponorili do ticha a obe sme sa nechali unášať myšlienkami. Spomienky a radosť z ľudí, ktorí boli a sú súčasťou môjho života, mi vylúdili na tvári úsmev. „Babi, tatovia sú takí šikovní,“ prerušila ticho malá Laura. „Všetko vedia poskladať. Ja som nevedela poskladať koleso na autíčku, ale tato vedel,“ a v očkách sa jej zapálili plamienky úprimného obdivu. Sedeli sme na lavičke. Moja trojročná vnučka Laura a ja. Vychutnávali sme si teplé slnečné lúče...