„Babi, Sebi ma buchol. Sem do srdiečka,“ ukazuje a referuje môj malý vnúčik o svojom najnovšom zážitku zo škôlky.
„Júj!“ poľutujem ho, ale pre istotu mu položím aj výchovnú otázku. „Ale nerobil si náhodou zle aj ty?“
„Nie, veď on má už toľko rokov, až päť,“ zdôrazní a ukazuje päť prštekov. „A vieš, aký je silný?“ Zanietene mi vysvetľuje všetky podrobnosti, ktoré by predsa mali byť každému, teda aj mne, jasné. „Veď on už chodí do veľkej a ja len do strednej,“ pokračuje, „a biť sa nesmieme, lebo, vieš, babi, čo by potom bolo?“
„Čo?“ spytujem sa s už naozaj neskrývanou zvedavosťou.
„Pani učiteľka by nám prikázala sa zamýšľať!“ prízvukuje závažnosť potenciálnej situácie.
„Zamýšľať? A nad čím?“
„No predsa nad sebou!“ odpovie. Z tónu jeho odpovede je jasné, že to veru nie je ľahká úloha.
„A zvykneš sa niekedy v škôlke zamýšľať?“ Využívam situáciu, aby som sa dozvedela, či môj vnúčik naozaj strúha dobrotu. Pani učiteľky sa naňho síce nesťažujú; sú to naozaj vynikajúce a citlivé pedagogičky, také druhé mamy, a so svojimi zverencami si zjavne vedia rady.
„Áno,“ smutne sa priznáva.
„A ako sa zamýšľaš?“ vyzvedám sa ďalej.
„Takto.“ Zahanbene sa postaví. Na jeho tváričke sa objaví vážny výraz, očkami pomaly pohybuje raz doľava, potom doprava, hore, dolu...
Môj malý vnúčik sa celkom vážne zamýšľa a ja mám čo robiť, aby som sa tvárila vážne tiež. A tak sa radšej zamýšľame obaja.
