"Tiež som sa vrátila," ukázala na svoje auto zaparkované na druhej strane cesty. „Čo ak je to cukrovkár, alebo... „ prihovorila sa mi dobrá duša.
Podišli sme k nemu. Ovanul nás závan alkoholického oparu. Na zemi ležal človek, vedľa pohodená igelitová taška a vetrovka. Spod čiapky vytŕčala strapatá svetlá hriva. Žije? Obe sme si túto nevyslovenú otázku položili. Akoby čítal naše myšlienky, zaklipkal malými očami a uprel na nás zrak.
„Je vám niečo?" opýtala som sa.
„Neviem vstať," odvetil nečakane zreteľne a triezvo.
„Bolí vás niečo?"
Ukázal na čelo: „Tu som sa udrel. A bolí ma noha. Nedokážem vstať." Pomaly sa posadil a uprel na nás prosebný pohľad. Zbadali sme, že nohou hýbať dokáže.
„Kde bývate?" ešte skôr, ako som otázku dopovedala, uvedomila som si jej absurdnosť. „Odkiaľ ste?" rýchlo som sa opravila.
„Z Devínskej."
„ Z Devínskej? A kde ste sa tu nabrali?"
„Vyrastal som v ústave a odvtedy ....," nedopovedal.
„Vstaňte, tu prechladnete! Choďte si sadnúť aspoň na tú lavičku." Kúsok od nás stála prázdna lavička. Fúkal nepríjemný studený vietor, ktorý pocitový chlad len znásoboval. Vtom sa bezvládne zvalil na zem a zatvoril oči. „Volať 112-ku?" rozmýšľali sme nahlas. Zbadali sme, že nenápadne pozoruje naše reakcie. Usúdili sme, že výjazd sanitky by nebol opodstatnený, a môže ju potrebovať niekto v skutočnom ohrození života. Keď započul, že pomoc volať nehodláme, rozhodol sa prebrať k životu. Neviem, či s výrazom nepochopenia alebo úľavy, že jeho stav nepovažujeme za vážny, však ostal ležať na zemi.
„Kde ste spali v noci?" pokračovala som v dialógu.
„Pri garážach, ale prišli policajti a vyhnali ma."
„A?"
„Povedali mi, aby som si hľadal miesto inde."
„A teraz vstaňte," diskusia sa dostávala do mŕtveho bodu, „pomôžeme vám." Obe sme sa k nemu pohli: „ Nebojte sa, nohu zlomenú nemáte."
„Nie, netreba!" vyhlásil trochu hlasnejšie ako dosiaľ. Bolo zjavné, že pomoc dvoch žien by mu nebola príjemná. Začal sa pomaly zviechať zo zeme sám. Pozbieral si veci a premrznutý, pomočený a úbohý odkrivkal k lavičke. My sme sa s pocitom bezradnosti pobrali do svojich príbytkov. Doma som zabalila deku, teplé oblečenie a poslala som manžela na miesto, kde sme ho zanechali. Napadlo mi, že pomoc od muža a pozvanie na teplú stravu do niektorej z reštaurácií bude prirodzenejšia.
Manžel však tuláka nenašiel. Chvíľu ho ešte bezvýsledne hľadal po okolí. Nepomohli sme mu. V mojej duši sa rozhostili výčitky svedomia. Podcenili sme jeho zdravotný stav? Zle sme ho odhadli? A čo ak... Katastrofické scenáre ma mátali každú chvíľu.
Asi o dva dni som ho úplne náhodou zazrela na druhom konci mesta. V tej chvíli mi padol zo srdca kameň. Otváral kontajnery a niečo našiel. S pocitom víťazstva si sadol na múrik a jedol. Vtom z jednej z brán vyšla žena. S miskou jedla kráčala k tulákovi. Ďalšia dobrá duša. S pocitom úľavy som sa vybrala za svojimi povinnosťami.
Včera večer sme sa s vnučkou zastavili v našom kostolíku a tam som ho zahliadla tretíkrát. Kľačal v poslednej lavici a zopínal ruky k modlitbe. Úbohý neznámy tulák, ktorý deň za dňom prekračuje tiene svojich zlyhaní a bolestí, je tiež súčasťou človečenstva.
