„Babi, Leo ma bil!" To boli prvé Alexkove slová, ktoré vyriekol po prvom dni v škôlke. „Pozri, takto!" ukazoval rúčkou na svoj chrbátik.
„A prečo?" vyzvedám.
„Lebo je neposlušný." V očiach sotva trojročného chlapčeka je každý bitkár neposlušný. A, samozrejme, nejde mu to do hlavičky. Táto trauma z malého bitkára ho ešte často budila zo sna a ranný odchod do škôlky sa dlho neobišiel bez sĺz.
Asi po týždni som do škôlky po malého išla ja. Deti boli po olovrante a chystali sa na dvor. Môj malý, ktorý sa potešil, že ma vidí, ma s hrdosťou predstavil ostatným deťom.
„To je moja babinka a prišla po mňa!" hrdo im vysvetľoval. „A toto je Dávidko, babi , a toto...," nevedel si spomenúť.
„Ako sa voláš, chlapček?" pomohla som mu.
„Radovan," odvetil.
„Ja som zas Alexkova babinka ," slušne som sa im predstavila. A deti sa pochválili, že aj ony majú babinky. A tak som sa dozvedela, že Dávidko má babku Šaňu a babku Danu, Adamko zas babku...
Vtom som si spomenula na Lea. „A ktorý je Leo?" Deti hneď ako na povel ukázali na maličkého hnedovlasého chlapčeka s nežnými očkami. Takže toto je ten obávaný bitkár Leo, pomyslela som si. „Poď sem, Leo!" vystrela som k nemu dlaň. Prijal ju. Chytila som jeho rúčku, druhou Alexkovu a spojila som ich. „Chcete byť kamaráti?" Hľadela som na dve drobné anjelské stvorenia, ktoré sa so svojimi prvými dňami v škôlke vyrovnávali po svojom.
„Áno!" zvolali obaja rozradostene. A opäť som mala pocit, že ma pohladili anjeli.
