Nech už sa nový predseda ÚRSO rozhodne akokoľvek, nebude to mať vôbec ľahké. Obzvlášť v prípade elektriny. Kým v minulosti trhové ceny tejto komodity klesali, Robert Fico sa staral o to, aby tie koncové ostali stabilne vysoké.
Na plagátoch aj v realite. Zasahovaním do nezávislosti regulácie, ako aj ich dorovnávaním cez rôzne politické rozhodnutia. Tieto však so samotnou elektrinou nemajú nič spoločné. Dnes sa v jej cene skladáme na podporu aj takej, čo sa vyrobí z domáceho uhlia, či obnoviteľných zdrojov. Jedným vrzom si tak životné prostredie chránime a súčasne ničíme.
Okrem toho sa práve koncové ceny energií stali vďačným nástrojom na dotovanie štátneho rozpočtu. Vyťahovanie dividend z pološtátnych distribučiek, či štátnej akciovky starajúcej sa o prenos elektriny, je obľúbeným trikom Roberta Fica. Z týchto skrytých daní si následne pred voľbami kupuje voličov, ako sme to mali možnosť vidieť minulý rok v prípade vratiek za plyn.
Vďaka politickým zásahom je dnes z cien energií nenásytný Moloch. A hoci sa Peter Žiga pri nástupe na ministerstvo hospodárstva zastrájal, že sieťové poplatky a tarify pri elektrine budú jednou z priorít vlády, nateraz ostávajú jeho vyjadrenia iba prázdnymi slovami. Vyhnať túto zložku ceny išlo totiž pomerne ľahko, dole sa však bez legislatívnych zásahov nepohne. Riešení sme mu pritom ponúkli aj v parlamente niekoľko. Od zrušenia dotácii do uhlia, až po presun s energiami nesúvisiacich taríf na štátny rozpočet. Keď sme si ich ako politici vymysleli, nech za ne nesieme aj zodpovednosť.
Vláda kontinuity sa ale rozhodla ísť opačnou cestou. Zmenili zákon a na čelo regulačného úradu posadili svojho človeka. Ten dostal jasný príkaz – ceny energií nesmú ísť hore. Ako to urobiť? V štandardnej trhovej ekonomike by ich dolu tlačil boj o zákazníka, tak ako je to bežné napríklad v Českej republike. V časoch poklesu cien energií, keď bol najvhodnejší čas na dereguláciu vo všetkých segmentoch, však regulácia na Slovensku nielenže ostala zachovaná, ale sa ešte viacej pritvrdila. Trh s energiami pre domácnosti a malé podniky sa zdeformoval a konkurencieschopnosť dodávateľov zakrpatela.
Čierny Peter teda ostáva na ÚRSO. Ľubomír Jahnátek, ako politicky obmedzený vládca regulácie, má dnes na výber z dvoch riešení. Zlého a ešte horšieho. Buď potopí energetikov, alebo ľudí. Tí prví ho môžu za poškodenie žalovať, tí druhí to jeho chlebodarcovi spočítať vo voľbách. Keďže Robert Fico v tých posledných dostal riadne na frak, zrejme opäť zneužije svojho poskoka a nechá ho radšej čeliť žalobám, ako hnevu ľudí. A pritom by stačilo tak málo. Menej politiky v energetike.
