Niekedy človek stojí na rázcestí. Jedna z ciest je vydláždená, rovná, akoby sa na nej nedalo potknúť. Tá druhá je úzka a zarastená, hrboľatá. . . Tou človek nemôže kráčať sám. Potrebuje priateľa. Raz jeden a raz druhý kráča vpredu a vyšliapava cestičku, ktorou kráčajú spoločne. Obaja si takto vyberajú tú ťažšiu možnosť - cestu zodpovednosti za toho druhého.
Urobila som to aj ja. My. Teraz už poznáme ten pocit, keď sa nám stráca chodník pod nohami. Strata chodníka nie je dôvod na obavy. Skôr by sme sa mali báť toho, či si dokážeme vyšliapať ten svoj vlastný, či budeme dosť odhodlaní na to, aby sme v sebe našli silu. Silu ísť ďalej, nech sa deje čokoľvek, mám. Máme ju obaja. Boh nám ju dáva, aby sme našli stratenú cestu. Ale kto z nás pôjde prvý?
Raz budem musieť kráčať prvá ja. Už viem, že "som zodpovedná za svoju ružu" , ako by povedal Malý princ. Som zodpovedná za teba, priateľ môj. A preto ťa prosím, sľúb mi, že mi pomôžeš byť lepšou a ja ti potom dokážem pomáhať. Dôverujem ti. Nechala som sa skrotiť ako líška v púšti a tak, ako ona, aj ja sa vystavujem riziku, že budem "trošku plakať" . Možno vtedy, keď naša cestička bude zarastená tŕním. . . Ale túto cestu som si vybrala dobrovoľne a kráčam ňou preto, lebo chcem. . . Lebo moje priateľstvo s Malým princom za tie slzy stojí.
