Keď rozprávam o pozdrave mníchov, ľudia skúmajú vlastné dlane a deti mi tie svoje aj roztomilo otŕčajú. Keď vstupujeme do pustovne, trvá len krátko, než si návštevníci všimnú lebku na okne... "Lebka! Je skutočná?" Občas sa zasmejem i ja. "Byť či nebyť?" kladú s humorom filozofickú otázku starší turisti. "Podobá sa na teba!" vykríkne niekto mladší. A z radov návštevníkov najmladšej vekovej kategórie som začula už aj: "Lebka! Holohlavá!" Najradšej však prvá vchádzam do kostola. Postavím sa na miesto, z ktorého zvyčajne rozprávam a z ktorého vidím ľudí, vchádzajúcich dnu. Pozorujem, ako po prvom povzdychu nad krásou kostola niekedy pozabudnú zatvoriť ústa, ako dvíhajú oči ku zdobenej klenbe a zostávajú stáť so zaklonenou hlavou. Malé deťúrence, tínedžeri, dospelí - ich výrazy prezrádzajú túžbu po kráse. Áno, prejav nadšenia výrokom "Uuu, husté!" alebo "Ty brďo!" či "Ty vole!" neznie v kostole najdôstojnejšie, ale viem, že je spontánny a úprimný. Mám pocit, že sa nedá necítiť pokoru pred týmto dielom. Nemôžem nestíchnuť pred ľudskou rukou a duchom, ktorý toto vytvoril. A nemôžem sa neskloniť pred Umelcom, ktorý dal ruke a duši človeka moc takto prichádzajúcim pripomenúť krásu sveta.
