Keď rozprávam o pozdrave mníchov, ľudia skúmajú vlastné dlane a deti mi tie svoje aj roztomilo otŕčajú. Keď vstupujeme do pustovne, trvá len krátko, než si návštevníci všimnú lebku na okne... "Lebka! Je skutočná?" Občas sa zasmejem i ja. "Byť či nebyť?" kladú s humorom filozofickú otázku starší turisti. "Podobá sa na teba!" vykríkne niekto mladší. A z radov návštevníkov najmladšej vekovej kategórie som začula už aj: "Lebka! Holohlavá!" Najradšej však prvá vchádzam do kostola. Postavím sa na miesto, z ktorého zvyčajne rozprávam a z ktorého vidím ľudí, vchádzajúcich dnu. Pozorujem, ako po prvom povzdychu nad krásou kostola niekedy pozabudnú zatvoriť ústa, ako dvíhajú oči ku zdobenej klenbe a zostávajú stáť so zaklonenou hlavou. Malé deťúrence, tínedžeri, dospelí - ich výrazy prezrádzajú túžbu po kráse. Áno, prejav nadšenia výrokom "Uuu, husté!" alebo "Ty brďo!" či "Ty vole!" neznie v kostole najdôstojnejšie, ale viem, že je spontánny a úprimný. Mám pocit, že sa nedá necítiť pokoru pred týmto dielom. Nemôžem nestíchnuť pred ľudskou rukou a duchom, ktorý toto vytvoril. A nemôžem sa neskloniť pred Umelcom, ktorý dal ruke a duši človeka moc takto prichádzajúcim pripomenúť krásu sveta.
27. sep 2011 o 21:41
(upravené 27. sep 2011 o 22:03)
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 332x
Očami sprievodkyne
Jednou z mojich identít je identita sprievodkyne. Alebo honosnejšie - podľa dohody o vykonaní práce - identita lektorky. Štvrté leto som sprevádzala návštevníkov v kláštornom múzeu. Občas hovorím tak automaticky, že sa po chvíli sama zamyslím nad tým, čo som už povedala a čo ešte nie. Poznám tajné zákutia kláštora, najkrajšie pohľady a ranné ticho v ňom. A poznám už i mnohé reakcie turistov. Niektoré z nich veľmi rada pozorujem.
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(3)