Rozprávali sa. Spoznávali. Koľko času strávil dlhými nočnými rozhovormi... On pomaly vstupoval do jej sveta a ona sa približovala k jeho plánom. Keď nevedela, čo je s ním, bála sa a keď sa s ňou dlho nerozprával, bolo mu smutno. A čas plynul. Až raz...
Prišiel deň, kedy musel odísť. Stalo sa veľa zlého a až príliš často mu bolo smutno.
Už je to dávno, čo videla odchádzať vlak. On stal za oknom a pozeral sa na ňu. Odišiel. Jej sny, tak ovplyvnené jeho prítomnosťou, však ostali. Kto vie, koľko smutných myšlienok prešlo odvtedy mysľou?
A teraz?
Mal pieseň, ktorá mu ju pripomínala. Teraz ju počúva ona a v myšlienkach blúdi k nemu. Vie, že to bolo krásne a malo to význam. A pomaly prichádza na to, aký veľký...
Skláňa svoju hlavu. Skláňa sa pred niečím veľkým, tak zázračným i obyčajným. Pred obyčajnou ľudskou láskou a pred každým človekom, ktorý dokáže skutočne ľúbiť. Uvedomuje si, aká je malá oproti tejto sile.
V pokore sa skláňa pred Bohom, lebo On je ten, kto dovolil, aby pochopila. Kto nechal inú ľudskú bytosť, aby jej pomohla trochu vyrásť. Pochopiť, že láska- to nie je "ja", ale "ty". A potom aj "my". Ďakuje Mu za to, čo dostala- čo bolo, čo odišlo s ním a za to, čo ostalo. Za to, že trošku lepšie vidí a za to, že viac túži milovať.
