Muži na ZUŠkách sú veľmi zruční. Klavír si prenesú, naladia a aj na ňom vedia hrať. Vŕtajú, pília a keď sa táto veselá chasa unaví, stihneme aj pospievať. Síce v montérkach ale zato od srdca.
Vyškolili ma dobre. Moje vedomosti neobsahovali iba to, ako pripraviť deti na vstupné skúšky, stráviť s nimi sedem rokov života a potom ich vypustiť do hudobného sveta, ale aj to, aký je rozdiel medzi pravými a ľavými dverami, celkom slušne som dokázala odpíliť dosku a v obchode kúpiť správnu veľkosť hmoždinky.
Takto vyzbrojená vedomosťami všetkého druhu som opustila svoju rodnú hrudu.
Dom, kam sme sa presťahovali sa pomaly začínal podobať na domov, deti zarezávali v škole, muž v práci a mňa už doma mrle žrali.
Našťastie vrana k vrane sadá a tak mi do cesty privial huslistku Katku. "Počúvaj ma milá moja. Mám folklórny súbor, neurobíme niečo spolu? Niečo nové, nech majú deti radosť."
Slovo dalo slovo a pustili sme sa do práce. Rozhodli sme sa zmeniť hudobný žáner a z folklóru sme presedlali na hip hop.
Práca nám šla od ruky, deti sa učili slovenské texty. Niektoré bez problémov, iné s problémami. Slovenčina je zábavný jazyk.Nastal deň D a sála v Belfaste sa pomaly začala napĺňať. V šatni bola tá správna nervozita aká ku každému predstaveniu patrí.
Deti boli skvelé, radosť z práce neskutočná. V hlave sme už mali kopec plánov na ďalšie predstavenia.
Čas plynul, Vianoce klopali na dvere a s nimi aj čas opäť niečo pre rodákov vymyslieť a ukázať Severným Írom, čo sme my Slováci vlastne zač.
Máme toľko krásnych vianočných zvykov, že problém nebol, čo vybrať, ale čo nechať na inokedy, lebo sa nám to tam už nezmestilo.
Nechýbali bosorky v Lucijnom stolčeku ani koledníci.
Za detské folklórne pásmo by sa nemusela hanbiť ani Lúčnica.
Rozlúčili sme sa Tichou nocou a s prísľubom, že o rok sa pod vianočným stromčekom stretneme zase.
Slováci majú jednu krásnu starú legendu, ktorá hovorí, že kedysi veľmi dávno, pradávno, Pán Boh rozdával jednotlivým národom svoje dary.
Jeden národ Ho prišiel poprosiť o bohatú úrodu, druhý o zdravie, tretí o široké, veľké územie a pod. Pán Boh vyhovel ich žiadostiam.
Keď všetko porozdával a obdarovaní sa v pokoji porozchádzali, Pán Boh sa ešte poobzeral, či je všetko v poriadku a zrazu zbadal v diaľke na obzore, že sa k nemu ešte niekto ešte blíži. Počkal. Prišli celkom blízko, klobúčiky si sňali z hlavy a pokorne stáli.
„No a vy ste kto, čo tak neskoro chodíte?"
„Slováci sme, Pane Bože..."
„Aha, Slováci. A kde ste sa doteraz motali? Vždy chodíte na poslednú chvíľu. Veď ja som už všetko porozdával. Ej, ej, Slováci!"
Ale videl ich tak pokorne stáť a vedel, že sú chudobní, nuž sa ich trochu miernejšie spýtal:
„A o čo ste ma vy prišli poprosiť?"
„Pane Bože," ozvali sa Slováci skoro naraz, „my sme Ťa prišli poprosiť - aby si nás mal rád..."
Tak ostali chvíľu ticho. Pána Boha prosba Slovákov dojala.
„Hej? To ste ma prišli poprosiť? No, dobre ste ma prišli poprosiť, Slováci. Tak ja vám sľubujem, že vás budem mať rád."
Slováci radostne poďakovali, klobúčiky si dali na hlavy a chystali sa odísť.
„No, počkajte, Slováci", povedal Pán Boh, „ja vás predsa len s prázdnou rukou nepošlem domov, ja tu predsa pre vás ešte niečo mám."
A tak im začal rátať.
„Po prvé vám dám krásnu ľúbozvučnú reč.Vždy si ju chráňte."
„Po druhé vám dám krásné melódie a krásne piesne.
Budú také krásne, že vám bude svet závidieť."
„A po tretie vám dám krásnu krajinu pod Tatrami.
Nebude veľká, ale bude krásna ako raj.
A je len na vás, aby ste toto dedičstvo s láskou zachovali."
A ja verím, že sa nám to aspon trochu podarilo.
