Niekto povie, že najľahšie je odísť a na všetko sa vykašľať, že treba ostať doma a snažiť sa urobiť všetko preto,aby sa na Slovensku žilo lepšie.
Človek by to aj rád urobil, ale už nemá energiu. Neviem, kedy zbehol čas medzi mojou dvadsiatkou a štyridsiatkou, ale ubehol naozaj rýchlo.
Predstava, že ďalších dvadsať rokov môjho života budem iba bojovať s veternými mlynmi a čakať na to, kedy sa aspoň niečo zmení, mi uľahčila rozhodnutie pobaliť si kufre.
Nemyslela som si, že odídem navždy, iba som chcela oddychový čas. Premyslieť, čo ďalej, pozrieť sa ako to funguje alebo nefunguje v inej krajine, dať možnosť deťom naučiť sa jazyk a potom uvidíme.
To ako systém funguje v UK sa dá ľahko vygoogliť. Základné informácie o živote tu nájdete všade. Ale to, čo sa nedá nájsť na internete, je ten obyčajný všedný život, ktorý ma neprestáva fascinovať.
Boli sme tu asi týždeň, keď sme sa rozhodli, že prihlásime dvojičky do slovenského folklórneho súboru. Hľadali sme budovu, v ktorej bývajú nácviky. Nevedeli sme ju nájsť. Chodili sme po ulici, obzerali miesta, či náhodou neuvidíme názov budovy a zastavilo pri nás auto. Drahé, s bielymi koženými sedačkami. Vyklonil sa z neho starší muž a spýtal sa,či niečo nepotrebujeme.
Vysvetlili sme mu, čo hľadáme, ale naše jazykové schopnosti zďaleka neboli také, aby sme to dokázali vysvetliť zrozumiteľne. Po chvíli nám povedal,aby sme si nastúpili do auta. Bolo to veľmi zvláštne a nebolo mi všetko jedno, ale boli sme dvaja, tak sme to riskli. Pán nás zaviezol do najbližšieho poľského obchodu a vysvetlil predavačke v akej sme situácii.
Ani ona nám nevedela pomôcť, nevedela, kde sa daná budova nachádza. Sklamaný muž nám povedal, že ho to veľmi mrzí ale viac nám pomôcť nedokáže. Keď odišiel,stáli sme v nemom úžase ešte hodnú chvíľu.
Takýchto situácii som od vtedy zažila mnoho. Veci,ktoré sú pre nich samozrejmé a pre mňa stále nové.
Sused, ktorý mi vždy zastavil na aute, keď ma obchádzal na ulici s otázkou, či sa nechcem zviesť, predavačka u nás v obchode, ktorá mi navrhla,že mi odvezie nákup domov, keď videla, že ho mám ťažký, suseda, ktorá mi vždy v stredu vytiahne kôš ak nestíham. Bývalí spolupracovníci, ktorých stretnem v obchode a oslovia ma menom, aj keď som na tom pracovisku robila iba tri mesiace a už dva roky tam nerobím.
Páčia sa mi ihriská, ktoré sú postavené mimo obytných častí. Na každom ihrisku je toaleta aj pre vozičkárov a prebaľovací pult. Vždy sú otvorené. Pri každom ihrisku je stánok, kde sa dá kúpiť káva, zmrzlina a vlhčené vreckovky.
Páči sa mi, že jeden deň tu je Pochod za život a o mesiac na to Pride a nikomu to nevadí.
Prekvapí ma sprievodca vo vlaku, ktorý mi sám od seba prepočíta cenu lístku tak, aby to bolo pre nás čo najvýhodnejšie.
Možnosť robiť čokoľvek, čo ma baví. Keď som otvárala divadlo, nemala som problém zohnať sálu. Na predstavenie som mala k dispozícii sálu s javiskom, osvetlením aj ozvučením. Vyplnila som tlačivo, do ktorého som napísala, čo budem potrebovať a zobrala som si kľúče. Po predstavení som ich odovzdala. Žiadne nosenie stoličiek,upratovanie po predstavení, na to majú servis. Nepotrebovala som nič, iba deti,ktoré sú ochotné hovoriť po slovensky a ľudí, ktorí sa prídu na predstavenie pozrieť.
Vyhovuje mi, že do práce ani do školy nepotrebujem ospravedlnenky. Môžem sa sama rozhodnúť, či deti pôjdu do školy alebo ja do práce ak ochoriem. Mám to zhrnuté do piatich dní,kedy nepotrebujem lekárske potvrdenie o tom, prečo som ja, alebo deti neboli prítomní v škole alebo na pracovisku.
Nikde nemusím klopať, všade sú vrátnice, na úradoch aj v nemocniciach.
Všetko vybavím telefonicky. Niekedy je to o nervy, voláte aj pol dňa a ak vám náhodou zdvihnú na prvýkrát, tak ste taký prekvapený, že aj zabudnete, čo ste chceli. Ale na druhej strane, keď sa konečne dovoláte vždy vybavíte to, čo potrebujete.
Deti tu majú skutočné detstvo. Viem, že mi mnohí budú oponovať, že deti sú nevychované a rozmaznané, nemyslím si to. Chodia v kostýmoch Spidermana a princezien kľudne aj v utorok doobedu. Keď sme sa o tom rozprávali s ostatnými matkami pred školou, tak mi povedali, že sú to deti a takúto možnosť majú iba dva tri roky, tak prečo im ju nedopriať.
Časom som si zvykla na to, že deti tu v lete bývajú dlho vonku. Ak Ella niečo nestihla povedať dvojičkám, tak dobehla o pol jedenástej v pyžame na bicykli a zaklopala im na okno. Vtedy je v lete ešte vidno a deti aj tak skôr nezaspia.
Páčila sa mi oslava kráľovniných narodenín, ktorú jej usporiadali v parku a ľudia všetkých vekových kategórií dlho do noci tancovali v pršiplášťoch v daždi.
Najdôležitejšia vec, ktorú mi dal život tu je, že som spomalila. Zo začiatku ma rozčuľovali ľudia, ktorí prechádzali cez prechod ako slimáci, ľudia, čo sa dvadsať minút pri pokladni rozprávali s pokladníčkou, liezlo mi na nervy ako pomaly idú rodičia s deťmi zo školy. Ja som bola stále v pokluse,aj keď som sa nemala kam ponáhľať.
Teraz aj ja idem zo školy hodinu kým sa vyrozprávame, zastavíme sa v obchode alebo na ihrisku, alebo len tak na pokec. V obchodoch sa snažím rozumieť o čom sa rozprávajú, alebo si zbehnem po niečo, čo som zabudla kúpiť, cez cestu prechádzam pomaly, viem, že počkajú a nikto nebude trúbiť.
Staroba tu môže byť celkom fajn. V osemdesiatke budem šoférovať a nikomu to nebude zvláštne, môžem ísť na večeru alebo na diskotéku a nebudem tam najstaršia, do vlaku nastúpim v pohode, aj keď budem na vozíku, takže ani cestovanie nebude problém. Budem môcť chodiť na akýkoľvek kurz na aký budem vládať.
Je ťažké neporovnávať, alebo si nepredstavovať situácie tu v porovnaní so Slovenskom.
Niekedy rozmýšľam nad tým, ako sa slovenský sprievodca vo vlaku snaží dohovoriť s portugalskou rodinou o tom, čo je pre nich lacnejšie, predstavujem si ako do obchodu príde Španiel bez bločku vymeniť tovar, predstavujem si, ako do slovenskej školy nastúpi dvadsať nových detí a ani jedno nebude vedieť po slovensky, predstavujem si, ako si slovenská doktorka v nemocnici kľakne v sukni na zem,aby na posteli vyplnila formulár pre nejaké ukrajinské dieťa, predstavujem si ako v slovenskom kostole niekto donesie pohár vody bližnému z Maďarska lebo kašle. Toto všetko sa mi stalo.
Každý život v zahraničí prežíva inak, pre každého sú dojmy a skúseností iné. U mňa neprejde deň,aby som si po prečítaní slovenských správ nepoložila otázku: "Prečo si my doma toto robíme?" Prečo si všetko tak komplikujeme, prečo sa stále tak strašne ponáhľame, prečo sme takí zatrpknutí voči cudzincom, prečo nám nezáleží na školstve, prečo nám nezáleží na zdravotníctve, prečo nám nezáleží na tom,aby sme mali pohodlie aj mimo svojho domu. Prečo ?
