Cooltúra

Potrebujem sa niekde vyventilovať a tak sa posťažujem. Napíšem hocikde, skupín je po "milú kedveš," a vždy dostanem rovnakú odpoveď. "Tak to nečítaj." To ma vytočí ešte viac, lebo neviem, prečo by som si nemohla prečítať normálne noviny a niečo užitočné a obohacujúce sa v nich dozvedieť. Doteraz som si naivne myslela, že aj od toho noviny sú. 
Keď nepochodím s dennou tlačou zapnem si televízor. Po štrnástej reklame, kde na mňa zjape to zelené, neviem čo to je, nasledujú Rodinné záležitosti. Vydržím asi dve minúty a panicky hľadám ovládač. Znovu sa potrebujem niekde vyventilovať a opäť sa pýtam, prečo toto musím pozerať.
Odpoveď je znovu jednoznačná: "Tak to nepozeraj. Televízor sa dá vypnúť." Tak ho vypnem.
Myslím si, že nie som jediná, asi nás bude viac. Televízie vysielajú to, čo ľudia pozerajú a noviny píšu, čo chcú ľudia čítať. Ostala posledná skupina nešťastníkov, ktorí pri tom čo nám ponúkajú, dokáže tráviť svoj voľný čas.
Takto sme si to nastavili. My zúfalci čítame knihy, sťahujeme filmy a pozeráme zahraničné kanály. 
Ale mne to aj tak nedá a stále sa pýtam, prečo by to, čo široká verejnosť číta a pozerá, nemohlo byť kvalitné. Veď si za to, okrem iného, platíme.
Utekajú dni, týždne, mesiace, roky a zjaví sa film Cooltúra. Je to trochu zdesený pohľad na to, kam sme sa dopracovali a všetci sme z toho hotoví. Rozmýšľame ako a kedy sa niečo také mohlo stať.
Stalo sa to presne z toho dôvodu, že sme si vzali k srdcu dobre mienené rady a namiesto toho, aby sme sa už dávno, ale naozaj dávno, hlasno ozvali, vypli sme televízor a nečítame dennú tlač.
Myslím si, že sme si tým skutočne "pomohli".