Súčasný slovenský dabing za posledné roky urobil veľký pokrok a vyrovnal sa českému. Niekedy si myslím, že je ešte lepší. Ale načo nám je?
Českí bratia nám nerozumejú, teda mladá generácia. Tým sa niektorým rúcajú sny o spoločnom Československu, Rudo Vaský kvôli tomu možno nespáva. Ale aj pre neho svitá na lepšie časy, lebo slovenčinu plánujú na školách zaviesť ako cudzí jazyk.
Ja, československé dieťa si myslím, že iba robia formu.
Neviem si predstaviť ako sa jedného dňa ráno zobudím a neviem po česky. To by mi asi museli urobiť lobotómiu. Počet slovenských študentov na českých univerzitách je vysoký, neverím, že si českí spolužiaci platia tlmočníkov ak si chcú nedajbože požičať skriptá.
My československé deti sme po česky nerozprávali. Hovorili sme čistou ľubozvučnou slovenčinou, nepoznali sme slová ako "šialok kávy, okamžik" a podobné skvosty. Aj keď sme pozerali veľa českých rozprávok, neskĺzli sme do čechizmov len tak. A aj bratia Česi rozumeli, keď sme sa spolu stretli na nejakom zájazde ROH na Balatone.
Napriek divokej snahe socialistickej televízie udržať pri televíznych obrazovkách divákov, program ako priame vysielanie piateho zjazdu KSČ nedokázal uspokojiť naše potreby.
Boli aj rozprávky, inscenácie, aj silvestrovské programy, to nepopieram, ale adolescent si predsa len chcel raz začas pozrieť aj nový klip od Wham, Bon Joviho, Limahla alebo seriál Návrat do edenu, či Smrtonosnú zbraň II.
Vtedy nás zachránili poľské programy.
Juh pozerával rakúšanov, my na severe poliakov. Keby som vtedy čo i len tušila aký svetový jazyk raz budem vedieť, pozerávala by som aj televízne noviny v poľštine.
Začínali sme rozprávkou Lolek a Bolek, čo mi jazykové schopnosti neobohatilo, lebo až toľko toho nenahovorili. Oveľa viac mi dala Včielka Maja, tam už bolo dialógov požehnane. Vďačná som jej bola napríklad na trhoch v Zakopanom. Po poľsky som toho veľa nenahovorila ale rozumela som všetko. Zlom nastal až v Kobylnici, kde sme boli s divadlom na sústredení divadiel krajín V4. Zistila som, že moja poľština je veľmi dobrá napriek tomu, že som sa ju nikdy neučila. Moja detská hlava ju natiahla ako špongia a vyžmýkala v pravý čas.
Možno si hovoríte, že sa nedá naučiť jazyk len tak, bez školy a iba z tv, no moja poľština je toho neklamným dôkazom. Priznám sa, že písať neviem, oni totiž nemali titulky. Mali ich typický dabing, kde do filmu po poľsky rozprával tlmočník bez akejkoľvek citovej zaangažovanosti.
Niekedy to bolo komické, napríklad scény, v ktorých niekto zomieral a hlavný hrdina kričal a plakal, ale tlmočník bol neoblomný a sucho konštatoval: "Och, bardzo mi przykro", akoby čítal správy o počasí.
Konečne sa dostávam ku tým dabovaným filmom.
Deti dávame do škôlok s anglickým jazykom. Určite pochopíte, prečo teraz napíšem, že sú to zbytočne vyhodené peniaze. Nemáte totiž záruku, že učiteľka má angličtinu na takej úrovni aby na vašom dieťati nenapáchala viac škody ako osohu.
Pri anglických rozprávkach v pôvodnom znení sa vám to stať nemôže. Nie som klinický psychológ a neviem vysvetliť akým spôsobom sa deti učia jazyk, ale so stopercentnou istotou môžem povedať, že sa ho učia úplne inak ako dospelí. Moje deti by o tom vedeli rozprávať.
Nastúpili do anglickej školy a nerozumeli nič. Zážitky o tom, ako im učiteľ čítal a o čom to bolo, mám navždy odložené ako spomienku. ktorú si budem čítať ako zaručený liek proti depresii.
Ale po šiestich mesiacoch už vedeli svoje. Rána, keď sme chodili do školy a opakovala som si s nimi dôležité veci ako: "Vráť mi moje pero, požičaj mi knihu a pod." sme vymenili za konverzáciu v štýle: "Mária ako poviem, že dnes ťa prídem zobrať skôr, lebo ideme ku zubárovi?"
Potom prišlo obdobie, keď nevedeli nájsť slovenský výraz a rozhodla som sa rázne zakročiť. Začali sme pozerať rozprávky so slovenským dabingom. Ja som sa smiala do popuku, moje deti znudene pozerali raz na televízor, raz na mňa.
Keď som im rovnakú rozprávku stiahla v angličtine, do popuku sa smiali oni a ja som nevedela o čom je reč. Urobila som kompromis. Anglické rozprávky pozeráme v angličtine, slovenské v slovenčine a české v češtine. Dvojičkam to prekvapivo žiaden problém nerobí. Narozdiel od českej mládeže.
V čom je teda zásadný rozdiel? V humore. Ani ruský vtip nie je až taký smiešny, keď je preložený do slovenčiny ako keď je vyrozprávaný v pôvodnom znení. Husáková mládež mi to potvrdí.
Ozaj, ruština. Ani tú neviem zabudnúť. Azbuka síce nie je to, čo bývalo, ale ešte stále nejaký ten Putinov príhovor preložím bez problémov. A ani prízvuk som nestratila.
Moje zistenia mi potvrdil článok o severských krajinách, ktoré dabing nepoznajú. Všetky filmy vysielajú v pôvodnom jazyku, každé fínske, švédske alebo nórske dieťa vie po anglicky. Zdokonaľujú sa pri tom v čítaní, napočúvajú si prízvuk aj dobrú výslovnosť.
Čo dodať na záver ak nie otrepané, koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom? Hádam iba, koľko rozprávok deti uvidia v pôvodnom znení, toľko rečí sa na ne nalepí.
