Aký má zmysel vycvičenie a vyzbrojenie armády bez politického riešenia?
Koncom roku 2011 skončila americká vojenská okupácia Iraku a kontrolu nad bezpečnosťou krajiny prevzala iracká armáda. Podobný scenár hrozil koncom roku 2014 aj Afganistanu, preto je táto otázka nanajvýš aktuálna. Iracká ústava hovorí, že najvyšším veliteľom armády nie je prezident, ako je obvyklé v demokratických republikách, ale predseda vlády. Podľa irackej tradície od roku 2006 je premiérom arabský Šiita, zatiaľ čo prezidentom býva Kurd. Expremiér Malikí, sám Šiita, bol tak suverénne najmocnejším politikom v Iraku a od roku 2013 bol schopný v iraku zaviesť situáciu, ktorú by bolo možné označiť za teror šiitskej väčšiny.
V máji-júni 2014 zahájili džihádistickí povstalci z Islamského štátu v Iraku a Levante (ISIL) masívnu kampaň a iracká armáda bola na severe Iraku na hlavu porazená. Zanechala za sebou nielen veľké množstvo výzbroje vo vojenských skladoch, miliardy dolárov v pobočke národnej banky v Mósule, ale aj mnohých vojakov a policajtov, a najmä obrovské množstvo obyvateľov, ktorí sa za ostatných 10 rokov „kompromitovali“ spoluprácou s nenávidenou Malikího vládou v Bagdade, prípadne s americkými okupantmi. Na hlavu porazená iracká armáda ukázala, že dobre vyzbrojená a vycvičená armáda nestojí za nič, ak nie je dostatočne ideovo motivovaná a nemá podporu miestneho obyvateľstva.
Američanmi vycvičená iracká armáda, pozostávajúca predovšetkým z arabských Šiitov, však na severe nemala podporu sunitskoarabského obyvateľstva. Preto jej príslušníci neboli ochotní bojovať v nepriateľskom zázemí a pri úteku alebo pri prebehnutí na druhú stranu za sebou nechali nielen svoje drahé americké zbrane, ale aj svoj drahý americký výcvik.
Sunitskoarabskí vojaci irackej armády zase nemali dostatočnú motiváciu bojovať za iracký štát, v ktorom sú príslušníci ich etnicko-politickej skupiny marginalizovaní. Preto bolo nasadenie irackej armády proti účastníkom sediacich demonštrácií v sunitskej Fallúdži, Ramádí a ďalších mestách provincie Anbár koncom roku 2013 vnímané ako akt nepriateľskej agresie zo strany šiitského Malikího režimu. Už od decembra 2013 boli v oblasti Fallúdže mnohé sunitské kmeňové milície radšej ochotné tolerovať prítomnosť sunitských džihádistických bojovníkov, než pomôcť nenávidenej irackej armáde zmocniť sa tohto územia.
Vycvičenie a vyzbrojenie irackej armády Američanmi má tak dva dôsledky. Po prvé, džihádistickí extrémisti získali spústu zbraní zanechaných irackou armádou v jej armádnych skladoch. Po druhé, džihádisti získali veľké množstvo dobre vycvičených bývalých sunitských vojakov irackej armády, ktorí však už majú motiváciu bojovať za svoju „sunitskú vlasť“ a ktorí pomerne dobre poznajú vojenskú taktiku svojich potenciálnych nepriateľov – nielen irackej armády, ale aj jej západných spojencov. Inými slovami, vďaka americkému výcviku a výzbroju irackej armády získali islámski extrémisti americký hardware i americké know-how. V súvislosti s výcvikom afgánskej armády, ale aj malijskej a ďalších sa natíska otázka: snažíme sa my na Západe za peniaze našich daňových poplatníkov naučiť islamských extrémistov modernému spôsobu boja, aby ho následne použili proti nám?
Teror šiitskej väčšiny
Najväčším úspechom irackého premiéra Malikího za 24 mesiacov od odchodu amerických okupantov koncom roku 2011 do boja o Fallúdžu koncom roku 2013 bolo totiž to, že z irackej vlády i irackej armády vytvoril sektárske organizácie. Po systematických čistkách boli na kľúčových postoch Suniti marginalizovaní, zatiaľ čo Kurdi začali Bagdad úplne ignorovať. Aj na najvyšších postoch v krajine došlo k odklonu od takmer desaťročnej tradície, že každý funkcionár z určitého etnika má svojich dvoch zástupcov z ostatných dvoch hlavných etník.
Exprezident republiky Džalál Talabání, sám Kurd, bol dlhodobo nemocný a sunitský viceprezident Tárik al-Hášimí je v exile. Funkciu prezidenta tak až do septembra 2014 de-facto vykonával šiitský viceprezident Chodajr al-Chozáí zo strany Dawá-Irak, jedného z najbližších spojencov Malikího strany Dawá. Naviac, sunitský predseda parlamentu Nudžajfí a vicepremiér Mutlak od bojov o Fallúdžu vládnutie v Bagdade striedavo bojkotovali. Malikímu sa tak podarilo zaviesť do praxe teror šiitskej väčšiny.
Iracká armáda je dnes šiitskou armádou a pozostáva predovšetkým zo šiitských vojakov. Slúži záujmom šiitského režimu, bez ohľadu na to, či bol pri moci bývalý premiér Malikí alebo nový premiér Abádí. V tom tkvie záhada, prečo bola schopná vyhnať sunitských džihádistov zo šiitského svätého mesta Samarrá za jeden deň, zatiaľ čo o sunitský Tikrít bojuje už mesiace a o sunitskú Fallúdžu už rok, aj keď sa Fallúdža nachádza v bezprostrednej blízkosti jej hlavného stanu v Bagdade.
Irackú armádu dnes už arabskí Suniti na severe vnímajú ako armádu šiitských okupantov. Naviac, po Malikího výzvach armádu posilnili šiitské milície ako Sadrove Brigády Sľúbeného dňa (Liwa al-Júm al-Mawúd), ďalej Brigády Badr, Spoločnosť spravodlivých (Asaib Ahl al-Haq) a Prapory Allahovej strany (Kataib Hizb-Alláh), ktoré sa zúčastnili krvavých etnických čistiek v rokoch 2007-08 práve proti Sunitom.
Ak by aj iracká armáda na povstaleckom území zvíťazila, bol by už Irak samotný vnímaný ako okupačný štát. Skúsenosti z mnohých oblastí sveta ukazujú, že po únave obyvateľstva z vojny a pacifikácii povstalcov nastupuje po jednej generácii zase veľké riziko konfliktu. Preto je Irak potrebné rozdeliť na šiitsko-arabský, sunitsko-arabský a kurdský štát a nevrátiť sa k obdobiu šiitského teroru z dôb druhej Malikího vlády.
