Etnokratická deľba moci a zmätenie pojmov
V Libanone a v Iraku sa v záujme ochrany mnohoetnického štátu pred vládou jednej etnickej skupiny zaviedol model deľby moci. V Libanone tri najvyššie ústavné funkcie - prezidenta, premiéra a predsedu parlamentu - obsadzujú predstavitelia troch najväčších etnických skupín: prezident býva Maronita, premiér arabský Sunita a predseda parlamentu arabský Šiita. Podobne v Iraku je prezidentom Kurd, premiérom arabský Šiita a predsedom parlamentu arabský Sunita. Každý z nich máva potom dvoch zástupcov z ostatných dvoch hlavných etnických skupín.
Obrázok: etnkratická deľba moci v Iraku a Libanone.
Irak. P: prezident Džalál Talabání (Kurd), PM: premiér Núrí al-Malikí (Šiita), SP: spíker parlamentu Osáma al-Nudžajfí (Sunita).
Libanon. P: prezident Michel Sulejman (Maronita), PM: premiér Nadžíb Mikátí (Sunita), SP: spíker parlamentu Nabíh Berri (Šiita).
Ukázalo sa, že tzv. deľba moci podľa libanonsko-irackého modelu vedie len k demokratickej ilúzii. Táto etnokratická forma vlády je demokratickou len na povrchu. V skutočnosti je vládou etnických oligarchií a ich klientelistických sietí, pretože v rámci konkrétnej etnickej skupiny neexistuje politická pluralita. Celý politický boj je namierený na mobilizáciu vlastnej etnickej skupiny na ochranu pred dominanciou tých druhých.
V Libanone bol sunitský technokratický premiér Nadžíb Mikátí od januára 2011 do marca 2013 bábkou vládnej koalície s dominanciou šiitských strán Hizballáh a Amal. Naopak, dnes je šiitský predseda parlamentu Nabíh Berri (vodca Amalu) de facto šéfom opozície k sunitmi ovládanej vládnej koalícii. V Iraku je kurdský prezident Džalál Talabání len trpenou figúrkou šiitskej diktatúry premiéra Núrí al-Malikího. Predseda parlamentu Usáma al-Nudžajfí a podpredseda vlády Sáleh al-Mutlaq sú zase vlastne lídrami sunitskej opozície. Sunitský viceprezident Tárik al-Hašimí bol dokonca pod hrozbou trestu smrti nútený emigrovať.
Tento systém vedie k zmäteniu pojmov vláda a opozícia, k fraške s demokratickým náterom a následne k diskreditácii demokracie a k čoraz väčšej podpore extrémistov a ohrozeniu menšín.
Ohrozené nearabské menšiny
Ohrozené sú predovšetkým ne-arabské a ne-moslimské menšiny. Kurdi si aspoň v znení irackej ústave z augusta 2005 vymohli článok 3, ktorý tvrdil, že len arabské časti Iraku sú súčasťou arabského národa: "Irak... je časťou Moslimského sveta a jeho arabský ľud je časťou Arabského národa." Arabskí Suniti však za týmto znením videli snahu poprieť arabský charakter Iraku a hrozilo, že zhodia ústavu zo stola. Preto bolo v októbri 2005 prijaté šalamúnske a nič nehovoriace znenie "Irak... je časťou Moslimského sveta a zakladajúcim a aktívnym členom Ligy arabských štátov a je zaviazaný jej Charte."
Avšak slabšie menšiny - Asýrčania, Turkomani a Jezidi - sú na tom ešte horšie. Žijú v zovretí medzi sunitsko-arabskou teroristickou hrozbou a asimilačným nátlakom zo strany Kurdov.
Ďalšími ohrozenými skupinami v Arabskom svete sú predovšetkým černošské menšiny v Darfúre, ktorý je de facto kolóniou arabského Sudánu: Furovia v spolkových štátoch Stredný a Južný Darfúr, Masaliti v štáte Západný Darfúr a Zaghavovia v Severnom Darfúre.
Ďalej menšinové národy v sporných územiach medzi Sudánom a Južným Sudánom: Núbovia tvoriaci spolkový štát Južný Kordofán, Fundžovia v štáte Modrý Níl a Dinkovia v spornom území Abyei. A napokon národy Východného Sudánu: Bédžovia a Rašaidovia v štátoch Kassala a Červené More (Port Sudán) a Černosi v štáte Ghadarif.
Obrázok: nearabské menšiny Sudánu a ich administratívne jednotky (kliknutím zväčšiť).
Pozn.: Sudán je po oddelení Južného Sudánu federáciou 18 spolkových štátov, z ktorých 5 tvorí región Darfúr, 3 tvoria región Východný Sudán, 2 sú štáty so špeciálnym štatútom (Južný Kordofán a Modrý Níl) a 8 tvorí "vlastný Sudán". Autonómie Darfúru, Východného Sudánu, Juho Kordofánu a Modrého Nílu sú stále len "na papieri", pretože mierové zmluvy so sudánskou vládou nepodpísali všetky politické frakcie.
Na opačnej strane barikády sú Tuaregovia v Mali a Nigeri, ktorí sa snažia vymaniť sa z černošského zajatia v Subsaharskej Afrike a priblížiť sa svojim severným arabským bratancom, o čom svedčilo nedávne vytvorenie efemérneho štátu Azawád.
Ohrození kresťania
Súčasná arabská národná revolúcia je predovšetkým revolúciou arabskou a revolúciou moslimskou. Jej štyrmi hlavnými prúdmi sú arabskí sekulárni nacionalisti podporovaní Západom, ďalej sunitské Moslimské bratstvo podporované Katarom a Tureckom, sunitskí salafisti a džihádisti podporovaní Saudskou Arábiou a šiitská internacionála podporovaná Iránom (diktatúry v Sýrii a Iraku, libanonský Hizballáh a jemenskí Huthí).
Štyria hlavní aktéri Arabskej národnej revolúcie: Nacionalisti, Moslimské bratstvo (Ichwán), Šiitská internacionála a Salafisti/Džihádisti.
V tejto situácii sú najviac ohrozené kresťanské menšiny v arabskom svete - Asýrčania v Iraku a Sýrii, Kopti v Egypte, pravoslávni a gréckokatolíci v Sýrii a Libanone.
Príklad palestínskeho okresu Betlehem, ktorý bol ešte donedávna prevažne kresťanským, ukazuje, že ak sa neprijmú jednoznačné inštitucionálne opatrenia vrátane územno-správnych, hrozí úplné vysťahovanie kresťanov zo Stredného Východu a eliminácia kresťanstva z jeho kolísky. V minulosti sa už podobná vec stala kresťanskej a arménskej štvrti v jeruzalemskom Starom meste a oblastiam obývaným Arménmi, Asýrčanmi a Grékmi v dnešnom východnom Turecku.
Ochrancovia kresťanov: Libanon a Kurdistan
Na dnešnom arabskom Strednom Východe (čiže mimo Iránu a strednej Ázie) existujú len dva štáty, ktoré môžu za existencie vhodného inštitucionálneho usporiadania ochrániť kresťanské menšiny pred arabským a moslimským expanzionizmom. Jedným je Libanon a druhým Kurdistan.
Libanon vznikol pôvodne ako jediný štát arabských kresťanov. Maroniti v Libanone, aj keď ich podiel na obyvateľstve odvtedy poklesol z polovice na štvrtinu, zohrávajú dodnes rolu jazýčka na váhach politiky. Len Libanon ako kresťansko-sunitsko-šiitsko-drúzsky štát dokáže ochrániť ortodoxných a asýrskych kresťanov na západe Sýrie, podobne ako aj sýrskych Drúzov, pred sunitským i alawitským imperializmom. Súčasne by sa Libanon vďaka územiam sýrskych kresťanov a Drúzov vrátil k niekdajšej rovnováhe, ktorú dnes ohrozujú sunitsko-šiitské konflikty.
Obrázok:
Kurdistan je stabilným polonezávislým štátom na severe nestabilného Iraku. Podarilo sa mu stať sa vzorom ekonomickej prosperity a mieru na Strednom Východe. Podarilo sa mu dokonca vyvrátiť výtky najväčších pochybovačov, ktorí sa obávali nesúhlasu Turecka s jeho existenciou, a nadviazať s Tureckom výborné hospodárske a politické vzťahy. Ich symbolickým vyjadrením bol summit tureckého premiéra Erdogana a kurdského prezidenta Barzáního v decembri 2013 v hlavnom meste tureckého Kurdistanu (!), Diyarbakire.
Obrázok:
Po dosiahnutí mieru medzi Tureckom a kurdskými povstalcami na jar roku 2012, dnes ovládajú jednotky Öčalanovej Kurdskej strany pracujúcich spolu s Barzáního Pešmergami kurdské územia na severovýchode a severe Sýrie, ktoré sú najstabilnejšou časťou vojnou zmietanej Sýrie. Pred niekoľkými dňami dokonca vyhlásili ústavu autonómneho sýrskeho štátu Kurdistan.
Obrázok: kurdskí politickí lídri. Hore: vodca Vlasteneckého zväzu Kurdistanu (PUK) a prezident Iraku Džalál Talabání; vodca Kurdistanskej demokratickej strany (KDP) a prezident irackého autonómneho Kurdistanu Masúd Barzání. Dole vodcovia sýrskych Kurdov: vodca Kurdskej národnej rady (blízkej k irakej KDP) Fejsel Jusuf a vodca Strany demokratickej únie (blízkej k tureckej PKK) Sáleh Muslim Muhammad.
Iracký Kurdistan spolu so sýrskym Kurdistanom tak môžu vytvoriť stabilný a prosperujúci nárazníkový štát chrániaci Turecko (a tým aj Európu) pred arabským islamistickým extrémizmom, pričom by jeho existencia nemala akýkoľvek vplyv na územnú celistvosť Turecka ani Iránu. Takýto Kurdistan je jedinou nádejou nielen pre kresťanských Asýrčanov v oblasti Hasaka-Kamišli v severovýchodnej Sýrii, ale i pre Turkomanov, Asýrčanov, Fajliov, Jezidov, Šabakov a Badžalánov v tzv. sporných územiach na severovýchode Iraku.
Obrázok:
Cisár je nahý!
Medzinárodné spoločenstvo neustále peje ódy na krajšie multikulturalistické zajtrajšky v Sýrii a Iraku. Tie však po arabskej národnej revolúcii nikdy nenastanú. Stále jasnejšie sa ukazuje, že cisár je nahý. Tento prístup prináša len neskutočné utrpenie menšín v Iraku a Sýrii, predovšetkým kresťanov, a ich masovú emigráciu do štátov Severnej a Latinskej Ameriky a Európy.
Miesto toho, aby medzinárodné spoločenstvo spievalo svoju falošnú pesničku o multikultúrnom Iraku a Sýrii, malo by sa sústrediť na ochranu západosýrskych kresťanov a Drúzov v inštitucionálnom rámci Libanonu a na ochranu nearabských menšín severovýchodného Iraku a severovýchodnej Sýrie v inštitucionálnom rámci "nárazníkového" Kurdistanu. Ak sa toto nepodarí, Stredný Východ sa vpriebehu jednej až dvoch generácií stane územím bez kresťanov a ďalších ne-moslimských alebo ne-arabských menšín.
