Asýrčania
Asýrčania, často nazývaní aj Chaldeo-Asýrčania, Chaldejci, Syriaci, Turojovia alebo Aramejci, sa považujú za potomkov starovekých Babylónčanov, Asýrčanov a Aramejcov. V Iraku žijú predovšetkým na Niniwskej pláni na ľavom brehu rieky Tigris, východne od Mósulu. V tejto oblasti sa kedysi nachádzali historické veľkomestá a hlavné mestá Asýrskej ríše - Niniwe a Nimrud. Ich vykopávky sú dnes už len svädkami minulosti, avšak obyvatelia týchto plání sú stále živí.
Ide o etnikum semitského pôvodu, ktorého príslušníci vyznávajú rôzne kresťanské náboženstvá. Hovoria aramejským jazykom a náboženstvo hrá u nich podstatnú etno-identifikačnú úlohu. Aramejčina, spolu s jazykmi Turkomanov a Arménov, sú podľa článku 4 irackej ústavy ďalšími úradnými jazykmi popri arabčine a kurdčine.
Ich kresťanské náboženstvá sú orientálneho obradu, kde je oficiálnym jazykom tiež aramejčina. Niektorí vyznávajú dyofyzitské (nestoriánske) učenie o dvoch podstatách Ježiša Krista v jednom tele, ktoré bolo zavrhnuté III. všecirkevným koncilom v Efeze v roku 431. Iní zase miafyzitské (jakobitské) učenie o jedinej - zjednotenej božskej i ľudskej podstate Ježiša Krista, ktoré bolo zamietnuté IV. všecirkevným koncilom v Chalcedóne v roku 451. Nestoriánske a jakobitské cirkvi sú aj náboženstvom kresťanskej časti národa Malajálamov obývajúceho juhoindický štát Kérala. Miafyzitské učenie vyznávajú aj kresťanské cirkvi Arménov, egyptských Koptov a ortodoxných kresťanov v Etiópii a Eritrei.
Aj keď sú tieto cirkvi formálne nezávislé, za neformálneho najvyššieho predstaviteľa všetkých miafyzitských kresťanov sa považuje Patriarcha alexandrijský v Egypte - s oficiálnym titulom Pápež a Arcibiskup slávneho mesta Alexandria a Patriarcha celej Afriky na svätom ortodoxnom a apoštolskom tróne Evanjelistu svätého Marka. Naopak, dyofyzitské cirkvi Východu sa hlásia k trónu Evanjelistu svätého Tomáša, známeho ako Neveriaci Tomáš.
Obrázky: kliknutím zväčšiť.
Nestoriánski Asýrčania: Chaldeo-Asýrčania
Nestoriáni patria buď k nezávislej Asýrskej cirkvi Východu - označujú sa ako Asýrčania, alebo k cirkvi spojenej s Vatikánom - Chaldejskej katolíckej cirkvi - hovorí sa im Chaldejci. Pôvodne Asýrčania a Chaldejci obývali Mezopotámiu a ich historickým náboženským centrom až do konca VIII. storočia bolo súmestie Seleucia-Ktésifon - bývalé hlavné mesto Perzskej ríše, nachádzajúce sa medzi Bagdadom a Babylonom.
Po rozmachu Arabov a neskorších nájazdoch turkotatárskych a mongolských kmeňov však boli zatlačení do hôr na juhovýchode dnešného Turecka a na severozápade Iránu. Náboženským centrom sa stalo hlavné mesto arabského chalifátu Bagdad, neskôr hlavné mesto ríše mongolských Ilchánov - Maragha (dnes v iránskom Azerbajdžane). V tureckej oblasti Hakkari-Yüksekova-Šemdinli (asýrsky Akkare, Gawar, Šemsdin) a v iránskej oblasti Urmia-Salmas vytvorili Chaldeo-Asýrčania niekoľko kmeňových území.
V roku 1552 došlo ku schizme, keď sa cirkev rozdelila na Iljovskú a Šimonskú vetvu. Severná, Šimonská vetva, pristúpila na jedno storočie na úniu s Vatikánom a jej patriarchovia sídlili striedavo v Amide (dnešný turecký Diyarbakir), Urmii a Salmase (dnes mestá v Iráne pri Urmijskom jazere). Po rozluke s Vatikánom sídlili ich patriarchovia v rokoch 1672-1918 v mestečku Kuč Hannes vedľa tureckého Hakkari a postupne sa z tejto vetvy vyvinula nezávislá Asýrska cirkev Východu.
Patriarchovia južnej, Iljovskej vetvy, si zachovali nezávislosť na Vatikáne a sídlili po tri storočia v meste Alkúš v dnešnom Iraku, východne od Mósulu. V roku 1681 došlo k ďalšej schizme, keď sa od Iljovskej vetvy oddelila Jozefovská vetva so sídlom patriarchov v Amide (Diyarbakire) a vstúpila do únie s Vatikánom. Iljovská a Jozefská vetva sa zase spojili v roku 1830, a v únii s Vatikánom tak vznikla Chaldejská katolícka cirkev so sídlom v Mósule.
Chaldeo-Asýrčania v Iraku
Počas veľkej arménsko-asýrskej genocídy Sejfo na území dnešného Turecka v roku 1915 bola asi polovica Chaldeo-Asýrčanov (Nestoriánov a Jakobitov), približne 300 000 ľudí, vyvraždená, zatiaľ čo druhá polovica bola vyhnaná.
Časť Nestoriánov sa premiestnila do Iránu, kde v oblasti Salmas, západne od Urmijského jazera, vytvorila armádu pod vedením Agu Petrosa. Jeho asýrska armáda bojovala po boku Britov proti Osmanskej ríši. Po vzájomnom systematickom vyvražďovaní medzi kresťanskými Asýrčanmi a moslimskými Kurdmi, vedenými Agom Simko Šikakom, ich z oblasti vyhnala turecká trestná výprava v roku 1918.
Obrázok: zľava - vodca Asýrčanov Aga Petros, vodca Kurdov Simko Šikak.
Väčšina týchto Chaldeo-Asýrčanov sa napokon usadila v britskom mandátnom Iraku, v oblasti miest Bachdeda, Telkeppe, Simele a Zacho. Po masakri irackou armádou v roku 1933 v oblasti Simele sa ich časť premiestnila do francúzskej Sýrie, kde sa usadili pozdĺž rieky Chabur južne od mesta Hasakka. V oblasti miest Bachdeda a Telkeppe východne od Mósulu tvoria dodnes väčšinu obyvateľov.
Patriarchovia Asýrskej cirkvi Východu presídlili po arménsko-asýrskej genocíde do britsko-irackého Mósulu, avšak po masakri v roku 1933 odišli do exilu na Cyprus a neskôr do Chicaga v USA. Po prechode patriarchu sídliaceho v USA na gregoriánsky kalendár však v roku 1964 irackí, iránski a sýrski príslušníci vytvorili Starodávnu cirkev Východu so sídlom patriarchov v Bagdade. Aj katolíci presídlili svoj Mósulský patriarchát Chaldejskej katolíckej cirkvi v roku 1946 do Bagdadu.
Obrázok: patriarchovia asýrskych kresťanských cirkví.
Horný rad zľava: 1. Patriarcha Babylonu Louis Raphaël I. Sako - Chaldejská katolícka cirkev. 2. Katolikos-Patriarcha Seleucie-Ktésifonu Mar Dinkha IV. Khanania - Asýrska cirkev Východu. 3. Katolikos-Patriarcha Seleucie-Ktésifonu Mar Addai II. - Starobylá cikev Východu.
Dolný rad zľava: 1. Patriarcha Antiochie Ignatius Zakka I. Iwas - Syriacká ortodoxná cirkev. 2. Patriarcha Antiochie Ignatius Joseph III. Yonan - Syriacká katolícka cirkev. 3. Patriarcha Antiochie Bechara Boutros al-Rahi - Maronitská (katolícka) cirkev.
Politický status Chaldeo-Asýrčanov
Čo sa týka zákonného uznania národnosti, články 30 a 53 irackej Prechodnej ústavy z roku 2004 hovorili o Chaldeo-Asýrčanoch. Naopak, článok 125 irackej federálnej ústavy z roku 2005 ich uznáva za dve národnosti - Chaldejcov a Asýrčanov, zatiaľ čo článok 4 hovorí o ich spoločnom jazyku - syriackom.
Pre zmenu, článok 5 ústavy Kurdistanu hovorí o národnosti Chaldeo-Asýrčano-Syriakoch a článok 14 o ich spoločnom, asýrskom jazyku. Pôvodný návrh kurdistanskej ústavy z roku 2004 však v článku 4 počítal s dvoma národnosťami - Asýrčanmi a Chaldejcami.
Politickými reprezentantmi Chaldeo-Asýrčanov v Iraku sú predovšetkým Asýrske demokratické hnutie, ktoré vedie Jonadam Jusef Kanna, ďalej Chaldejsko-Syriacko-Asýrska ľudová rada pod vedením Fahmiho Jusifa a Asýrska vlastenecká strana vedená Nimrudom Bajtom. Aj keď v minulosti bola tá prvá výrazne protikurdská, v súčasnosti sa všetky tri strany prikláňajú k spolupráci s Kurdistanom ako jedinej možnosti, ako Asýrčanov ochrániť pred sunitsko-arabským extrémizmom a džihádistami z al-Kajdy.
Obrázok - Vľavo: Junadam Kanna, šéf Asýrskeho demokratického hnutia. Vpravo: Fahmi Jusif, šéf Chaldejsko-Syriacko-Asýrskej ľudovej strany.
Šéf Asýrskeho demokratického hnutia Junadam Jonadam Jusef Kanna bol v rokoch 2003-05 členom Irackej Dočasnej vládnej rady. V al-Alláwího Dočasnej vláde Iraku pôsobil najprv Behnam Zia Bulis ako minister dopravy (2003-04) a potom bola Paskal Išo Warda ministerkou pre utečencov (2004-05). V al-Džafarího Prechodnej vláde v rokoch 2005-06 bola zase Basimah Jusúf Butrus ministerkou vedy a techniky. Wedždan Michail Salim bol ministrom ľudských práv v prvej al-Malikího vláde v rokoch 2006-10 a Sargon Lazon Sliwah je ministrom životného prostredia v druhej al-Malikího vláde v rokoch 2010-14. Sarkis Aghajan Mamendo bol kurdistanským ministrom financií v rokoch 1999-2008 a vicepremiérom Barzáního kurdskej vlády v rokoch 2004-06.
Vodca Asýrskej vlasteneckej strany Nimrud Bajto bol ministrom cestovného ruchu Kurdistanu v rokoch 2006-09, člen Kurdistanskej demokratickej strany Fawzi al Haríri bol zase ministrom priemyslu v prvej al-Malikího vláde v rokoch 2006-10.
Z nestraníckych osobností bol Jonan Markus Hanna v rokoch 1999-2006 ministrom priemyslu a energetiky Kurdistanu a Jusif Hanna Jusif ministrom pre regionálne záležitosti. George Jusif Mansúr bol ministrom pre občiansku spoločnosť Kurdistanu v rokoch 2006-09, zatiaľ čo Anwar Džabali Sabo bol v rokoch 2009-11 ministrom dopravy Kurdistanu a Džonson Sijaúš nahradil od roku 2011.
Jakobitskí Asýrčania: Syriaci, či Turojovia a Aramejci?
Jakobiti patria väčšinou k nezávislej Syriackej ortodoxnej cirkvi a menšina k Syriackej katolíckej cirkvi v únii s Vatikánom. Syriacka ortodoxná cirkev mala historické sídlo v hlavnom meste starovekej Sýrie, Antiochii (dnes patrí mesto Antakya do Turecka). Ich ďalšími dôležitými strediskami v dnešnej Sýrii a Libanone boli Palmyra (dnešný Tadmor), Emesa (Homs) a Heliopolis (Baalbek). Po rozmachu Arabov boli Syriaci zo Sýrie vytlačení do severnej Mezopotámie a do pohorí Libanon a Anti-Libanon.
V pohorí Libanon sa asimilovali s Arabmi a prijali väčšinové učenie katolíckych a pravoslávnych kresťanov. Po únii s Vatikánom si zachovali len orientálny obrad a aramejčinu ako obradný jazyk. V období založenia štátu Libanon tvorila ich Maronitská cirkev najväčšie a ďaleko najvýznamnejšie náboženské spoločenstvo v štáte a ich intelektuáli zohrali vedúcu úlohu v začiatkoch arabského nacionalizmu. Ich náboženský symbol, trojramenný kríž, sa stal predlohou pre céder ako symbol štátu Libanon.
V severnej Mezopotámii - v regióne Osroene, ktorá dnes patrí Turecku, bola ich hospodárskym centrom Edessa (dnešná Urfa v Turecku). Osroene bol pravdepodobne prvý štát, kde sa kresťanstvo stalo štátnym náboženstvom. Edessa bola pravdepodobne hlavným strediskom, kde sa diela antických gréckych filozofov prekladali do aramejčiny, aby sa následne uchovali v arabskej vede. Syriaci pomohli križiakom vo vytvorení kresťanského grófstva Edessa, ktoré pretrvalo medzi Prvou a Druhou križiackou výpravou v prvej polovici XII. storočia.
Ďalšími významnými strediskami Jakobitov boli Amida v Osroene (dnešný Diyarbakir), Melitene v Kapadócii (dnešná Malatya), Samosata v Kommagene (dnešný Samsat pri Adiyamane) a Tarsus v Cilícii (medzi mestami Adana a Mersin). Syriaci v tejto oblasti hovorili severoaramejským nárečím Turojo, a preto sa niekedy nazývajú Turojovia.
Po porážke križiakov a rozmachu Turkov boli Turojovia zatlačení do pohoria Tur Abdin na dnešnej hranici medzi Tureckom a Sýriou. Ich hlavnými strediskami sa stali Mardin, Midyat, Nisibis (dnešný Nusaybin), Gazarta (dnešné Cizre) a Hisno d'Kifo (dnešný Hasankeyf). Patriarcha sídlil od XIV. storočia v kláštore Mor Hananijo (Šafránový kláštor / Dayrul Zafaran) vedľa Mardinu.
Obrázok: pohľady na mestá Midyat (hore) a Mardin (dole). Z Mardinu, nachádzajúceho sa na skale na okraji pohoria Tur Abdin, je impozantný výhľad južnám smerom na kolísku civilizácie - rozsiahlu rovinatú Mezopotámiu (vpravo dole).
Po veľkej genocíde Sejfo v roku 1915 sa ich zvyšky presídlili do oblasti sýrskych miest Hasakka (Hasedže) a Kamišli (pokračovanie mesta Nisibis na sýrskej strane hranice) a niektorí do irackej oblasti Alkúš severne od Telkeppe. V pohorí Tur Abdin zostalo len niekoľko tisíc Turojov. Hlavným náboženským centrom Turojov v Sýrii je dnes arcibiskupstvo Gazarty a riek Eufratu a Chaburu v meste Hasakka. V Iraku zase arcibiskupstvo v kláštore Mor Mattai pri meste Bašika a biskupstvo v kláštore Mar Behnam v meste al-Chidr - obidva neďaleko Bachdedy na severe Iraku.
Syriaci v pohorí Anti-Libanon hovoria západoaramejským nárečím a označujú sa niekedy ako Aramejci. Dnes žijú v dvoch sýrskych obvodoch Malúla (v okrese al-Kutajfa) a Saidnaja (v okrese at-Tall) severovýchodne od Damašku. Aj keď oficiálnym sídlom jakobitských patriarchov je od roku 1943 Damašek, ich rezidenciou je kláštor Mar Efraim pri meste Saidnaja. Významným kláštorom je aj Mar Músa al-Habeší pri meste an-Nabk neďaleko Malúly. Sídlom patriarchu syriackych katolíkov je Bejrút v Libanone.
Obrázok: významné asýrske kláštory.
V hornom rade Irak, Niniwská pláň - zľava Mor Mattai pri meste Bašika (Syriacká ortodoxná cirkev), Rabban Hormizd pri meste Alkúš a Mar Oraha pri meste Telkeppe (obe Chaldejská katolícka cirkev).
V strednom rade Turecko, pohorie Tur Abdin - zľava Šafránový kláštor (Deyrul Zafaran) pri Mardine, Mor Gabriel pri Midyate, kláštor Panny Márie (Deyr-o Yoldsth Aloho) v Midyate.
V dolnom rade Sýria, pohorie Anti-Libanon - zľava Konvent Našej Pani v meste Saidnaja, kláštor Sv. Tekly v meste Malúla, kláštor Sv. Mojžiša Abesýnskeho (Deir Mar Musa al-Habashi) pri meste Nebk.
Koľko je Asýrčanov?
V Sýrii a Iraku žilo pred americkou okupáciou (2003) a Arabskou jarou (2011) asi 1 000 000 Chaldeo-Asýrčanov a asi 800 000 Syriakov. Z milióna nestoriánskych Chaldeo-Asýrčanov sa asi pol milióna hlásilo k Chaldejskej katolíckej cirkvi, asi 400 000 k Asýrskej cirkvi Východu a asi 100 000 k Starobylej cirkvi Východu.
Z 800 tisíc jakobitských Syriakov (Turojov a Aramejcov) sa asi 680 000 hlásilo k Syriackej ortodoxnej cirkvi a asi 120 000 k Syriackej katolíckej cirkvi. Približne tretina z nich sa kvôli moslimskej politickej mobilizácii a občianskym vojnám v Iraku a Sýrii vysídlila predovšetkým do USA, Švédska a Nemecka.
V Libanone žije asi 1,1 milióna Maronitov, ktorých cirkev je v únii s Vatikánom. Ďalších asi 1,5 milióna Maronitov žije v Argentíne, Brazílii a Mexiku a 0,5 milióna v USA, Kanade a Austrálii. Treba zopakovať, že na rozdiel od Chaldeo-Asýrčanov či Syriakov (Turojov a Aramejcov) sa Maroniti dnes nehlásia k asýrskej, ale k arabskej národnosti.
Melkiti, Levantínci
Pre úplnosť treba ešte dodať, že v Sýrii, Libanone a Palestíne žije aj veľká komunita kresťanov byzantského obradu, ktorí sa občas označujú ako Levantínci.
V Libanone sú sústredení vo východnom Bejrúte, v okrese Koura na severe Libanonu, v okrese Metn v strednom Libanone, východne od Sajdá na juhu Libanonu, v okrese Zahlé a v obvode Baalbek okresu Baalbek v údolí Biká na východe Libanonu.
V Sýrii žijú okrem veľkých miest Damašek a Aleppo najmä v tzv. Kresťanskom údolí - v obvodoch Hawaš a an-Nasirah okresu Talkalach. Ďalej na východných úpätiach pohoria Mount Nusajrí - predovšetkým v obvodoch as-Sukajlabíja a al-Zijara okresu Sukajlabíja a v obvode Džebb Ramleh okresu Masiaf. Na východných úpätiach pohoria Anti-Libanon žijú v obvode Assal al-Ward okresu Jabrud a na západných úbočiach pohoria Džebel ad-Drúz v obvode Izra okresu Izra a v obvode Chirbet al-Ghazáleh okresu Dará.
V Palestíne - na Západnom brehu Jordánu, sa sústredili najmä v okrese Betlehem južne od Jeruzalema, ale väčšina z nich sa po Druhej intifáde v roku 2000 a po posilnení islamistov vysťahovala na Západ. V Izraeli sú sústredení v okolí Nazaretu v historickej Galilei.
Na rozdiel od Syriakov a Maronitov sú títo obyvatelia potomkami Grékov z obdobia Byzantskej ríše a miestneho abyvateľstva, ktoré sa do byzantského živlu asimilovalo. Často sa označujú ako Melkiti. Patria buď k nezávislej Arabskej pravoslávnej cirkvi s historickým sídlom v Antiochii (dnes v Bejrúte, Damašku a Jeruzaleme), alebo ku Grécko-katolíckej cirkvi, ktorá je spojená s Vatikánom. Čo sa týka národnosti, asimilovali sa medzi Arabov a dnes sa o nich hovorí ako o arabských kresťanoch.
