Vo včerajšom 1. dieli som vysvetlil, prečo je potrebné Sýriu a Irak rozdeliť, ako zlyhala v Iraku myšlienka federácie, a prečo existencia Sýrie a Iraku v súčasných hraniciach bráni arabskej integrácii i vzniku podmienok pre demokraciu. Tiež som popísal, prečo by mali budúce okupačné zóny viesť mocnosti Blízkeho Východu, a nie západné mocnosti ako USA, Británia a Poľsko, ktoré viedli okupáciu Iraku v rokoch 2003-08, a uviedol som štáty, ktoré sa tohoto procesu nesmú zúčastniť (Saudská Arábia, Izrael) alebo smú zúčastniť len obmedzene (USA, Rusko). A napokon som popísal možnú tureckú a egyptskú okupačnú zónu v sunitských častiach Sýrie a Iraku, ktoré by viedli k vytvoreniu sunitsko-arabských štátov Sýrska arabská republika a Džazírska arabská republika.
Dnes sa snažím popísať rolu Iránu a Ruska, ktoré vystupujú na strane šiitského obyvateľstva Sýrie a Iraku, a potrebu vzniku nezávislého Kurdistanu na kurdských územiach Sýrie a Iraku, ktorý sa doteraz ukázal ako jediným prvkom stability v regióne a ktorý ako jediný môže garantovať prežitie menšín – Turkomanov, Jezidov, Fajliov, Šabakov a kresťanských Asýrčanov na Blízkom Východe.
5. Šiitská časť Iraku: iránska ochranná zóna pre súčasný režim v Iraku
Ozbrojené sily Iraku sú v podstate v rozklade. Nepomohol im ani dlhoročný výcvik od najlepšej a najskúsenejšej armády sveta – armády USA. Ba priam naopak. Americkí cvičitelia sa sústredili na technické aspekty budovania armády a zanedbali miestne reálie. Američania sa snažili nazerať na Irak cez prizmu svojich hodnôt a svojej histórie a uverili technokratom z hlavného mesta Bagdadu, ktorí žijú ponorení príliš hlboko v súčasnej situácii, lietajú v obláčku mimo reality a nedokážu z nadhľadu zhodnotiť stav vecí.
Na frontoch Irackej republiky bojujú predovšetkým šiitské milície patriace jednotlivým politickým stranám, ktoré majú zatiaľ spoločný cieľ – zničenie Islamského štátu. Má to dve značné riziká. Po prvé, ak tieto milície obsadia väčšinu sunitského Iraku, hrozí opakovanie histórie: perzekúcia sunitských Arabov, ich hlboká frustrácia a rast ich sympatií k teroristom. Po druhé, ak sa tieto milície po víťaznej vojne vrátia do šiitských území Iraku, hrozí líbyjský scenár – vypuknutie občianskej vojny medzi zástancami jednotlivých šiitských ideologických frakcií.
Preto treba už konečne priznať situáciu v teréne a umožniť ozbrojeným silám Iránu, aby na prechodné obdobie zabezpečili mier a stabilitu v šiitských provinciách južného a stredného Iraku, od Basry po Bagdad. Jednak ako obranu proti výpadom Islamského štátu a sunitských teroristov, ako aj ako ochranu pred rivalitou nedisciplinovaných šiitských milícií.
Šiitské sväté mestá Kazmíja (severozápadná štvrť Bagdadu), Nadžaf a Karbalá ležia na hraniciach Islamského štátu, preto sa ako „srdce neveriacich“ šiitov môžu predovšetkým stať terčom odvetných akcií Islamského štátu. V prípade vypuknutia konfliktu medzi šiitskými frakciami po prípadnej porážke Islamského štátu sa tieto sväté mestá stanú hlavnými neuralgickými bodmi ich frakčných konfliktov. Jedná sa o najvýznamnejšie mestá pre celý šiitský svet, nielen pre Irak, preto je nevyhnutná ich dočasná okupácia vonkajšou neutrálnou silou, priateľskou k šiitom – armádou Iránu.
Bagdad bol kedysi multikultúrnym mestom, kde vedľa seba žili sunitskí i šiitskí Arabi, kresťanskí Asýrčania, sunitskí i šiitskí Kurdi a Turkomani. Mnohí rojkovia dodnes žijú v ilúzii, že to tak stále je, alebo že by sa to mohlo vrátiť. Avšak realita v teréne po etnických čistkách v rokoch 2007-08 je úplne iná. Treba zdôrazniť, že k čistkám došlo počas okupácie Američanmi, hlavnými protagonistami multikulturalizmu!
Bagdad, s výnimkou jeho západných štvrtí Mansúr a Abú Ghrajb, je dnes prakticky šiitsko-arabským mestom. Zmena tohoto stavu by viedla k ďalším desaťtisícom obetí a stotisícom ľudí bez strechy nad hlavou. Napriek tomu, že šiitské milície majú na svedomí krv tisícov sunitských Arabov v Bagdade v rokoch 2007-2008, súčasný stav sa dá už len zafixovať. Je to podobné ako s Republikou srbskou v Bosne – je nesporné, že Srbi na sebe nesú krv tisícov bosnianskych moslimov, avšak Republiku srbskú nie je žiadúce zrušiť a plne integrovať do Bosny, lebo by to viedlo k ďalším tisícom obetí v budúcnosti.
Pripomínať rozdelený Berlín, ako to robia niektorí intelektuáli pasujúci sa za svedomie ľudstva, je v tejto súvislosti úplne nemiestne. V prípade Berlína šlo o násilné rozdelenie už vyformovaného nemeckého národa. V prípade Bagdadu ide o rozdelenie medzi dva formujúce sa národy, šiitsko-arabský a sunitsko-arabský, ktoré sa už polstoročie vyvíjajú smerom k vzájomnej nekompatibilite.
Bagdad je v podobnej situácii ako bosnianske Sarajevo alebo cyperská Nikózia. Podobne ako je väčšina Bagdadu dnes súčasťou šiitského Iraku, zatiaľ čo západný Bagdad súčasťou sunitského Iraku, aj väčšina Sarajeva je dnes súčasťou moslimsko-chorvátskej Federácie Bosna a Hercegovina, ale východné Sarajevo patrí k Republike srbskej. Cyperské hlavné mesto Nikózia je tiež rozdelené medzi grécku Cyperskú republiku (člena EU) na juhu a Severocyperskú tureckú republiku.
Treba proste rešpektovať realitu, že Bagdad (s výnimkou západných štvrtí) sa stal šiitským mestom a musí s ním byť tak aj narábané. Pretože leží priamo na frontovej línii s Islamským štátom, jeho dočasná okupácia armádou Iránu je tiež nevyhnutná.
Západný Bagdad sa stal jedinou súvislou sunitskou časťou Bagdadu. Bagdad má pre sunitských moslimov kľúčovú rolu v ich dejinách ako hlavné mesto chalifátu, spoločne s Mekkou, Medinou, Damaškom a Káhirou. Preto by sunitský svet nikdy neprijal, že by nemal na Bagdade „účasť“, podobne ako je preň neprijateľné, že nemá „účasť“ na Jeruzaleme.
Treba si uvedomiť, že sunitskí extrémisti považujú šiitov ovládajúcich Bagdad za „neveriacich psov“, podobne ako Židov ovládajúcich Jeruzalem. Do budúcnosti by to sunitským štátom od Indonézie cez Pakistan, Saudskú Arábiu, Turecko, Egypt až po severnú Nigériu zdôvodňovalo ich nepriateľské akty voči šiitom ovládajúcim Bagdad, vrátane podpory teroristických organizácií. Preto musí byť západná časť Bagdadu oddelená od šiitského Bagdadu a nesmie byť pod správou ani šiitskej irackej armády, ani šiitských milícií, ani okupačných vojsk Iránu. Naopak, ako už bolo spomenuté v predchádzajúcom texte, mal by sa stať súčasťou egyptskej okupačnej zóny.
Samarrá je zmiešaným sunitsko-šiitským mestom na rieke Tigris, severne od Bagdadu. Je súčasťou prevažne sunitskej provincie Salahaddín, je však (spolu s Nadžafom, Karbalá a Kazmíjou) jedným zo štyroch najsvätejších miest šiitského islamu vo svete. Keďže sunitskí extrémisti považujú šiitov za “neveriacich psov“, boli šiitské sväté miesta v Samarrá v roku 2006 zničené sunitskými teroristami. Jeho význam pre šiitov potvrdzuje to, že práve útok sunitských teroristov na šiitské sväté miesta v Samarrá vyprovokoval krvavé etnické čistky v Bagdade v rokoch 2007-08, ktoré vyhnali väčšinu sunitov z centrálnych a východných častí mesta. Mesto je tiež priamo na frontovej línii s Islamským štátom. Bezpečné prežitie Samarrá tak zaručí len dočasná okupácia mesta a okolia armádou Iránu.
Je nutná určitá korekcia šiitsko-sunitskej hranice v Iraku, ktorá nekopíruje hranice provincií. Na jednej strane, väčšina sunitských provincií Salahaddin a Dijala patrí k sunitskému Iraku. Avšak mesto Samarrá a okresy na juhu provincie Salahaddin, ako aj okres Baladrúz na juhu provincie Dijala, patria k šiitskému Iraku. Naopak, väčšina šiitských provincií Bagdad a Bábil patrí k šiitskému Iraku. Západný Bagdad a okresy na severe provincie Bábil – tzv. Sunitský trojuholník však patria k Iraku sunitskému.
Vláda Iraku by tak vládla v šiitsko-arabských oblastiach Iraku pod ochranou Iránu. Odchod ochranných jednotiek Iránu by mal nastať po stabilizácii Iraku a vytvorení ústrednej vlády Džazíry (sunitskej časti Iraku), súčasne s odchodom egyptských a tureckých okupačných jednotiek z oblasti. Na šiitsko-arabských územiach Iraku by tak vznikla Iracká arabská republika s hlavným mestom Bagdad.
6. Alawitská časť Sýrie: ruská ochranná zóna pre súčasný režim v Sýrii
Otcovi dnešného diktátora Sýrie, Háfizovi al-Asadovi, sa až do smrti v roku 2000 darilo udržiavať aspoň zdanie multikultúrnej vlády v Sýrii, a to aj napriek masakru priaznivcov sunitského Moslimského bratstva v roku 1982 v Hamá, ktorý hraničil s genocídou. Režim Bašára al-Asada sa však postupne stal sektárskym a všetky kľúčové pozície v strane Baath, tajných službách, špeciálnych ozbrojených silách (mimo regulérnej armády), v letectve a vôbec vo „vnútornom kruhu“ sýrskeho diktátora zastávali predstavitelia alawitskej menšiny.
Po rozhorení revolúcií v rámci Arabskej jari, ktorá bola revolúciou predovšetkým sunitov a v ktorej malo najväčší rešpekt Moslimské bratstvo, začal Asadov režim na boj proti sunitským obyvateľom vzbúrených miest Dará, Idlib, Hamá, Homs a Aleppo používať alawitské milície Šabíha, libanonské šiitské hnutie Hizballáh, šiitských partizánov z jemenského hnutia Húthí a vojenských poradcov zo šiitského Iránu.
V prípade zvrhnutia režimu Bašára Asada by sýrskym alawitom hrozila podobná katastrofa, aká dopadla na irackých sunitov po odchode amerických okupantov z Iraku v decembri 2012. Keďže v slobodných voľbách v Iraku v rokoch 2005, 2009 i 2013 sa k moci dostali strany reprezentujúce väčšinové šiitské obyvateľstvo, po odchode Ameičanov vznikla šiitská diktatúra premiéra Malíkího, ktorá všemožne diskriminovala a šikanovala sunitov. Vzhľadom k tomu, že suniti predstavovali väčšinu irackej strednej triedy a inteligencie za Saddáma Husajna, ich diskriminácia viedla nielen k vzdelanostnému a hospodárskemu úpadku Iraku a prehĺbeniu jeho závislosti na šiitskom Iráne, ale aj k obrovskej frustrácii sunitskej menšiny a jej prikloneniu sa k Islamskému štátu.
Ak by bol zvrhnutý Asadov režim a nastolené slobodné voľby na nezmenenom území jednotnej Sýrie, ako to dnes navrhujú Obama, Putin, Hollande a ďalší, viedlo by to k teroru sunitskej väčšiny v Sýrii a všemožnej diskriminácii alawitov so zámienkou, že nesú vinu za bývalú krvavú diktatúru Asadovcov. Došlo by k nebývalému vzdelanostnému a hospodárskemu úpadku Sýrie, ktorej sunitská väčšina je dnes pod ideologickým vplyvom sunitských extrémistov z Islamského štátu a alkajdistického Frontu an-Nusrá. Samozrejme, zo začiatku by bola Sýrii vnútená vláda s vyváženým zastúpením všetkých etnických skupín, ako to bolo v Iraku v rokoch 2003-09, avšak po niekoľkých rokoch by sa krajina prirodzene spustila k teroru väčšiny a stala by sa zrejme vazalom wahábistickej Saudskej Arábie.
Tiež by došlo k obrovskej frustrácii alawitského (a tiež kresťanského) obyvateľstva, dosiaľ tvoriaceho podstatnú časť sýrskej inteligencie a strednej triedy, čo by mohlo byť živnou pôdou pre vznik proiránskych teroristických organizácií, omnoho radikálnejších než libanonský Hizballáh. Irán má dlhoročné skúsenosti s využívaním zahraničných partizánskych armád a teroristických organizácií na špinavú prácu pri presadzovaní svojho zahraničného vplyvu a nie je dôvod veriť, že by tomu malo byť v budúcnosti inak.
Dnes, keď už je jasné, že za odklonom Islamského štátu od al-Kajdy a spod vplyvu Saudskej Arábie stoja tajné služby bývalého režimu Saddáma Husajna v Iraku, ktoré umožnili expanziu Islamského štátu na veľké časti Iraku a Sýrie, ale aj časti Líbye, Jemenu a Nigérie, otvára sa ďalšia možnosť. Netreba zabúdať, že režim Saddáma Husajna, podobne ako režim Háfiza Asada, vychádzal z bratských vzťahov v rámci panarabského hnutia Baath. Po prípadnom zvrhnutí Asadovho režimu by mohli proponenti Saddámovho režimu, stojaci za sunitským Islamským štátom, obnoviť svoje bývalé bratské baathistické vzťahy s tajnými službami zvrhnutého Asadovho režimu a vybudovať tak druhý, šiitský pilier Islamského štátu. Ostatne, rakovinu v podobe sunitsko-šiitskej jednoty islamistov sme si už raz zažili v 80. rokoch, na sklonku života iránskeho revolucionára Chomejního.
To by mohlo viesť k ovládnutiu šiitských území južného a stredného Iraku Islamským štátom, stojacím na dvoch nohách – sunitskej a šiitskej. Znamenalo by to izoláciu perzského Iránu od šiitských Arabov v Iraku, Sýrii, Libanone, Jemene a ďalších štátoch. Islamský štát stojaci na dvoch nohách, sunitskej a šiitskej, a ovládajúci bývalé sídla sunitského chalifátu Bagdad i Damašek, ako aj štyri najsvätejšie mestá šiitského islamu Nadžaf, Karbalá, Kazmíja a Samarrá, by bol výbušnou zmesou, ktorá by mohla ohroziť stabilitu celého islamského sveta i jeho širokého okolia.
Z týchto dôvodov je nevyhnutné, aby v pobrežných, tradične alawitských provinciách Sýrie – v Latakii a Tartúse, vznikla ochranná zóna Ruska. Zachovanie Asadovho režimu v pobrežných oblastiach (a presun jeho centra z Damašku do Latakie) je naprosto nevyhnutné, a to z dvoch dôvodov.
Jedným je, že Asadov režim musí byť „zamestnaný“ správou a znovuvybudovaním svojho štátu na pobreží Sýrie. Nebude mať tak energiu a motiváciu na bratríčkovanie so Saddámovými baathistami stojacími za Islamským štátom, ani na rozohrávanie mocenských intríg na ostatných územiach Sýrie a Iraku.
Druhým je nemožnosť jeho nahradenia akoukoľvek inou mocou na stredomorskom pobreží Sýrie. Keďže alawiti tvoria akúsi vrchnú kastu sýrskeho režimu, alawitská časť sýrskej spoločnosti je skrz-naskrz prešpikovaná Asadovým režimom a neexistujú významné nezávislé osobnosti, ktoré by mohli prevziať, a najmä udržať si moc.
Dôkazom nemožnosti alternatívy je vývoj v etiópskom federálnom štáte Tigray. Chrbtica etiópskej hybridnej, maoisticko-kapitalistickej diktatúry, strana Etiópsky ľudový revolučný demokratický front, je v skutočnosti kamuflážnou štruktúrou ovládanou Tigrejským ľudovým oslobodzovacím frontom (TPLF), ktorého základňou je štát Tigray. Tigrejci sú v etiópskom režime akousi vrchnou kastou a ich spoločnosť je skrz-naskrz prešpikovaná režimom. Keď sa pred voľbami r.2010 časť najvyšších vodcov TPLF zo strany odčlenila a snažili sa kandidovať vo voľbách ako alternatíva, TPLF aj bez nich zaznamenal totálne volebné víťazstvo v štáte Tigray.
Podobne by to bolo aj v alawitskej časti Sýrie. Ak by sa Asadova baathistická strana zakázala, viedlo by to len k mafiánskemu a rakovinnému prerastaniu proponentov Asadovho režimu s novými povolenými stranami. Tento scenár spôsobil v Iraku expanziu Islamského štátu.
Ďalej, v prípade vzniku mocenského vákua v Sýrii hrozí, že Putinovo Rusko, ktoré de-facto ovláda stredomorské pobrežie Sýrie, by sa snažilo vytvoriť v celej Sýrii štruktúry na svoj vlastný obraz. Preto musí dostať Rusko pridelenú len konkrétnu časť Sýrie. Netreba zabúdať, že Putin dnes hľadá spojencov na celom svete a plody jeho snaženia ako Afewerkiho režim v Eritrei, Kimov režim v Severnej Kórei a Sísího režim v Egypte svedčia o tom, že je ochotný sa spojiť s najhoršími silami dnešného sveta.
Z týchto všetkých dôvodov je nevyhnutný vznik ochrannej zóny Ruska na stredomorskom pobreží Sýrie, v tradične alawitských provinciách Latakia a Tartús. Je potrebné, aby sa na tomto území umožnilo zotrvanie Asadovho režimu a prenos jeho mocenského centra z Damašku do Latakie.
Vláda Asadovcov by tak vládla v Alawitskej arabskej republike s hlavným mestom Latakia, tvorenej prímorskými, alawitsko-arabskými oblasťami Sýrie pod ochranou Ruska. Ochranné sily Ruska by opustili Alawitsko po stabilizácii jeho režimu. V záujme ochrany Alawitska pred sunitsko-arabskými štátmi je možné počítať s ponechaním menších ruských vojenských základní v Alawitsku. V záujme geopolitickej vyváženosti by mali byť doplnené základňami Iránu.
7. Iracký a sýrsky Kurdistan ako ochranná zóna USA: nárazníkové územie zabezpečené pred rozpínavými chúťkami Turkov a Iráncov
Kurdi v Iraku si r.1991 vybojovali de-facto samostatnosť, ktorú dokázali uhájiť pred arabskou diktatúrou Saddáma Husajna (1991-2003), pred Malikího šiitskou diktatúrou (2013-14) i pred sunitským Islamským štátom (od 2014). Podobne Kurdi v Sýrii si udržali de-facto samostatnosť svojich troch kantónov Džezira (centrum Kamišli), Kobani a Afrin od Islamského štátu i od Asadovho režimu (od 2011).
Kurdi sú jediným pólom stability v súčasnom Iraku a Sýrii. Ak sa nemá aj tento pól rozložiť, musí byť s ním nakladané osobitne. Územia obývané sunitskými Arabmi v Sýrii a Iraku sú od Turecka oddelené práve sýrskym Kurdistanom a takmer vôbec s Tureckom nesusedia – výnimkou je len okres Azaz severne od Aleppa a západne od Eufratu, kde Turecko plánuje tzv. bezpečnú zónu. Turecká armáda však kvôli účinnosti svojej okupácie v sunitsko-arabskej časti Iraku a Sýrie musí mať vytvorených niekoľko bezpečných koridorov. Tieto koridory môžu viesť jedine cez územia irackého a sýrskeho Kurdistanu. Avšak tu hrozia dve veci.
Prvá – v prípade akéhokoľvek zhoršenia vzťahov medzi Turkami a Kurdmi by hrozilo zablokovanie tureckých vojenských koridorov Kurdmi a prípadné kurdské útoky na ne. Mohlo by sa to stať aj v prípade demokratickej zmeny smerovania Kurdistanu a jeho snahy zmeniť smerovanie tureckej okupácie. Poučením by malo byť zablokovanie amerického koridoru z Pakistanu do Afganistanu cez Chajbarský priesmyk po demokratickom volebnom víťazstve strany PTI vo voľbách v pakistanskom paštúnskom štáte Chajbar-Pachtunchwa.
Druhá – Turecko má od mierovej zmluvy z Lausanne (1922), ktorá definovala jeho súčasné hranice, neustále nároky na bývalý Mósulský vilajet, ktorého časť dnes tvorí aj iracký Kurdistan. Turecká armáda, ktorá by bola severne od Kurdistanu – v Turecku a južne od Kurdistanu – v tureckej okupačnej zóne Iraku a Sýrie, by tak zovierala Kurdistan z dvoch strán. Jej nutkanie Kurdistan obsadiť a raz a navždy tak vyriešiť kurdský problém by mohlo byť neodolateľné.
Kurdi sú okrem Židov jediným elementom na mape Blízkeho východu, kde je popularita USA vysoká. Preto by bezpečnosť irackého a sýrskeho Kurdistanu pred expanzívnymi chúťkami tureckej armády, iránskej armády i Islamského štátu malo zabezpečiť zriadenie ochrannej zóny USA.
Ako už bolo spomenuté, Kurdistan je dnes jediným pólom stability v Iraku a Sýrii. Bolo by šialenstvom, keby sa predstavitelia nearabských menšín priliehajúcich ku Kurdistanu (kresťanských Asýrčanov, šiitských Fajliov a Šabakov, šiitských a sunitských Turkomanov, ďalej Jezidov a Kakajov v Iraku, ako aj kresťanských Asýrčanov a alevitských Turkomanov v Sýrii) stále spoliehali na víziu multikultúrnej Sýrie a Iraku.
Snívanie o tejto vízii vedie k masovému vysťahovalectvu menšín z Iraku a Sýrie do Európy a USA a k hrozbe, že Blízky Východ, kolíska kresťanstva a ďalších náboženstiev, prestane byť domovov kresťanov a iných menšín. Jediná perspektíva zachovania menšín je v rámci Kurdistanu, ktorý utečencov z týchto menšín prichýlil už v dobách okupácie Islamským štátom.
Dnes už nie je možné váhať nad tým, kto má ovládať ropné polia v Kirkúku. Arabi ukázali, že toho nie sú hodní: šiiti sa voči zvyšku Iraku zachovali úboho a ich iracká armáda sa na severe rozpadla, suniti sa zase zmohli len na založenie Islamského štátu. Z týchto dôvodov by sa okrem vlastného Kurdistanu mali stať súčasťou ochrannej zóny USA všetky územia obývané Kurdmi, Turkomanmi a Kakajmi v provincii Kirkúk (čiže okrem sunitsko-arabskej Hawídže), všetky územia obývané Kurdmi, Asýrčanmi, Jezidmi a Šabakmi od Sindžaru cez Tal Afar až po Niniwské pláne a Akkre (vrátane starovekých miest Niniwe a Nimrud), všetky územia obývané Fajliami a Turkomanmi od Túz Churmatu cez Kifri až po Mandali. Síce časť fajlijských a turkomanských miest dnes ovláda šiitská iracká armáda, ale ich odovzdanie do americkej ochrannej zóny ich ochráni pred neistou budúcnosťou v rámci irackého arabského štátu.
Príbeh s Islamským štátom jednoznačne potvrdil, že politickí predstavitelia menšín sa musia konečne začať správať pragmaticky. Predstavitelia kresťanských Asýrčaniov v Iraku dlho blúznili o jednotnom a mnohonárodnostnom Iraku ako o svojej jedinej možnej domovine. Výsledkom tejto politiky je obsadenie ich miest – Bachdídy a Telkeppe Islamským štátom a likvidácia Niniwe a Nimrudu.
Šiitskí Fajliovia a Šabakovia a šiitská časť irackých Turkomanov volila vo voľbách koalície šiitsko-arabských strán z južného Iraku. Výsledkom ich nereálnej voľby je znesväcovanie šiitských mešít, obydlí a obyvateľov bojovníkmi Islamského štátu takmer vo všetkých mestách Turkomanov, Šabakov a Fajliov od Tal Afaru až po Šárebán. Tieto šiitské menšiny sa postupne dostávajú pred voľbu, kde ich spolužitie s preferovanými južnými šiitskými Arabmi nie je ani jednou z reálnych možností (črtajúce sa reálne možnosti sú buď Kurdistan alebo sunitsko-arabský ex-Islamský štát).
Sýrski Turkomani si nedávno vyskúšali, že ich prežitie v rámci Sýrie je nemožné. Aj keď ich domobrana patrí (spolu s Kurdmi a Asýrčanmi) medzi malé množstvo neislamistických milícií, ich dediny bombarduje sýrsky režim i Rusko v rámci ich „boja proti islamistickým teroristom“. To viedlo k zostreleniu ruského bombardéra Tureckom a k nebezpečnej eskalácii medzinárodnej situácie.
Kurdi spáchali v období americkej okupácie Iraku (2003-12) mnohé zločiny proti kresťanským Asýrčanom i proti moslimským Turkomanom, Šabakom, Jezidom a ďalším. Nemožno zabudnúť ani na rolu Kurdov pri osmanskej genocíde Arménov, Asýrčanov a Grékov roku 1915. Preto nie je možné bez výnimky dôverovať, že Kurdi sa k menšinám začnú z ničoho nič správať vzorne.
Ich bezpečnosť je však možné zaručiť. Kurdistan dnes žiaden štát sveta neuznáva ako nezávislý štát. Budúcu prípadnú kurdskú nezávislosť tak je možné podmieniť ústavnými garanciami jednotlivým menšinám. Podobne ako Chorváti dostali od Bosniakov ústavné garancie v podobe chorvátskych a zmiešaných kantónov Federácie Bosny a Hercegoviny a Srbi dostali garancie v Kosove od Albáncov v podobe srbských okresov, aj tunajšie menšiny by museli získať garancie na svoje vlastné územia.
Už Malikího vláda v januári 2014 schválila vznik troch nových provincií pre menšiny: Tal Afar a Túz Churmatu pre Turkomanov a Niniwské pláne pre Asýrčanov, Jezidov a Šabakov. Očakávalo sa vytvorenie ďalších dvoch menšinových provincií – Sindžar pre Jezidov a Chanakín pre Fajliov. Takéto kantonálne usporiadanie je výhodné pre obidve strany: Kurdom zabezpečí ich vysnený Kurdistan v jeho maximalistickej variante a menšinám zase ústavne garantované práva v ňom. Kantonálne usporiadanie by umožnilo aj existenciu súčasne niekoľkých úradných jazykov Kurdistanu: kurdských jazykov Kurmanží, Sorání a Fajlí, ďalej jazyka Turkomanov a Kakájov – turečtiny a jazyka Asýrčanov – novoaramejčiny.
Vláda Kurdistanu v Erbíle by tak vládla v irackej i sýrskej časti Kurdistanu, a to pod ochranou USA. Ochranné sily USA by opustili Kurdistan po stabilizácii Sýrie a Iraku a po odchode okupačných síl Turecka zo severu Sýrie a Iraku. Na ochranu Kurdistanu pred Tureckom, Iránom a arabskými štátmi, ako aj na ochranu práv Asýrčanov, Turkomanov, Fajliov a ďalších menšín na území Kurdistanu je možné počítať s menšími vojenskými základňami USA v Kurdistane. Na druhej strane, Kurdistan by bol prirodzenou súčasťou aliancie Turecka, Azerbajdžanu a Turkmenistanu ako protipólu dominancie arabských štátov na Strednom Východe.
