V tomto článku sa venujem šiestim príčinám a v zajtrajšom ďalším šiestim. Prvou je neschopnosť medzinárodného spoločenstva pod vedením USA premeniť svoje víťazné vojny na Strednom Východe na úspešné politické riešenia. Druhou je neochota medzinárodného spoločenstva rešpektovať politické ambície jednotlivých etnických skupín. Treťou sú diktatúry a totalitné režimy. Štvrtou analyzovanou príčinou je geopolitická agresivita krajín, ktoré se snažia stať sa novými mocnosťami. Piatou je obrátená stránka pôsobenia mierotvorcov z radov vládnych agentúr a mimovládnych organizácií v postkonfliktnom prostredí. A napokon šiestou je podliezanie sa sociálnych systémov západoeurópskych krajín.
Príčina 1: víťazná, ale prehratá vojna
Medzi najvýznamnějšie príčiny súčasnej utečeneckej krízy patria občianske vojny, najmä v Sýrii a Iraku, Afganistane, Somálsku a častiach Sudánu. Nie je to však len samotná vojna. V Afganistane a Iraku je významnou príčinou neexistencia politického riešenia po vítaznej vojne USA s totalitnými režimami Talibanu a Saddáma Husajna. S tým súvisí chybná tzv. domestifikácia konfliktu, keď boli vycvičené a vyzbrojené armády rozpadnutých krajín bez toho, aby politické riešenie poskytlo vojakom dôvod obrany vlasti – vlastenectvo. To spôsobilo kolaps armád v Afganistane a Iraku a získánie zbraní a vycvičeného personálu totalitnou opozíciou – Islamským štátom a Talibanom.
Patrí sem aj nedôslednosť medzinárodného spoločenstva v presadzovaní dohodnutého politického riešenia, najmä v Sudáne. Černošským obyvateľom štyroch sudánskych regiónov – Darfúr, Modrý Níl, Núbske vrchy/Južný Kordofán a Východný Sudán – bola prisľúbená autonómia a prípadná možnosť zblížiť sa s nezávislým Južným Sudánom. Medzinárodné spoločenstvo na tieto dohody rezignovalo a umožnilo arabskému vojenskému režimu v Sudáne obnoviť arabskú rasovú vojnu proti obyvateľom týchto regiónov.
Príčina 2: neochota medzinárodného spoločenstva rešpektovať hlboké etnické rozdelenie nefunkčných štátov
Niektoré z týchto občianskych vojen sú vedené výrazne po etnických líniách a za desaťročie vojen sa vybudovala výrazná mezietnická nenávisť. Na postmodernom Západe sa síce nacionalizmus považuje za fenomén XIX. storočia, v modernizujúcom sa rozvojovom svete je to však nanajvýš súčasný fenomén, čo si západní politici odmietajú pripustiť.
Neochota medzinárodného spoločenstva pod vedením USA rozdeliť nefunkčné krajiny ako Afganistan, Irak a Sýria na národné štáty prispieva k tomu, že se tu etablujú „vládnuce“ etniká, ktorých klientelistické siete spôsobujú útlak pre „opozičné“ etniká (arabskí Šiiti vs. Suniti v Iraku, Paštúni vs. Tadžikovia v Afganistane). Etnicky vyprofilovaná totalitná opozícia – sunitský Islamský štát a paštúnsky Taliban – tak získavajú možnosť metastázovať i do dosiaľ bezpečných regiónov týchto krajín.
Dnes, v dobe frontálnej ofenzívy etnického nacionalizmu v Treťom svete, vedie tlak medzinárodného spoločenstva na potieranie etnických väzieb v mocenskej politike a neochota vytvárania územno-správnych jednotiek po etnickej línii k dualite „vládnych“ vs. „opozičných“ etník, a tým k ohrozeniu národnej jednoty, ako v Južnom Súdáne (Dinkovia vs. Nuerovia vs. Ekvatoriánci). Inde vedie potieranie etnických územno-správnych jednotiek k narušeniu ostrovčekov stability (Kurdistan v Iraku a Sýrii, Somaliland a Puntland v Somálsku). Nebezpečná je tiež situácia, keď majú niektoré „opozičné“ etniká prevahu vo vojenstve (Tadžikovia v Afganistane, arabskí Suniti v Iraku, Nuerovia v Južnom Sudáne).
V niektorých afrických krajinách je etnické rozdelenie posilnené rozľahlosťou týchto krajín (Sudán, Mali), vnútrozemským charakterom spôsobujúcim nedostatočný prístup na svetové trhy (DR Kongo, Mali), ako aj hlbokou rasovou (Sudán, Mali) nebo náboženskou (Čad, Pobrežie Slonoviny, Nigéria, Eritrea) polarizáciou.
Ukazuje sa, že aj rozdelenosť etnika medzi niekoľko krajín a jeho marginalizácia ako dôsledok tohto rozdelenia vedie k frustrácii, ktorá poskytuje podhubie pre vznik extrémizmu (Islamský štát a arabskí Suniti rozdelení medzi Irak a Sýriu; Boko Haram a Kanuriovia rozdelení medzi Nigériu, Čad, Niger a Kamerun; al-Kajda v islamskom Maghrebe a Tuaregovia rozdelení medzi Mali, Niger, Líbyu a Alžírsko; staronovou hrozbou sa stáva Strana kurdských pracujúcich vs. Kurdi rozdelení medzi Irak, Sýriu, Turecko a Irán).
Príčina 3: diktatúry a totalitné režimy
Mnohí odporcovia Arabskej jari nehovoria pravdu, keď tvrdia, že súčasná kríza vznikla kvôli európskej podpore zvrhnutia arabských diktatúr – keby sme vraj nepomohli zvrhnúť Kaddáfího alebo Saddáma Husajna, dnes by žiadna utečenecká kríza nebola. Už sa zabudlo, akú utečeneckú smršť spôsobila Saddámova porážka kurdského povstania v roku 1991 alebo Bašírovo potlačenie černošského povstania v Darfúre v roku 2004? Práve naopak, diktatúry patria medzi hlavné príčiny utečenectva vo svete.
Dôkazom je i to, že medzi imigrantmi z afrických krajín jednoznačne vedú utečenci z Eritrey. Eritrea je v súčasnosti zrejme najtvrdšou zo všetkých diktatúr v Afrike a jediným totalitným režimom na africkom kontinente.
Medzi krajiny s najväčším podielom imigrantov do Európy patrí i Sudán – tvrdá vojenská diktatúra. V Sýrii tamojší fašizoidný režim neváha bombardovať celé sídliská alebo mestá, aby systematicky likvidoval civilné obyvateľstvo podporujúce opozíciu, predovšetkým sunitských Arabov. Je to najhorší hyenizmus, ktorý dnes nemá obdobu dokonca ani v saudskom bombardovaní Jemenu. Medzi krajiny s najpočetnejším zastúpením patria i diktatúry v Iráne a Gambii.
Značný podiel na utečeneckej kríze majú islamistické totalitné režimy ovládajúce časti skolabovaných krajín. Od Talibanu v Afganistane cez al-Šabáb v Somálsku, Boko Haram v pohraničí medzi Nigériou, Nigerom, Čadom a Kamerunom až po Islamský štát v Sýrii, Iraku a Líbyi.
Treba tiež spomenúť krajiny, ktoré se ako diktatúry správajú hlavne voči svojim vybraným menšinám, aj keď navonok nemusia byť diktatúrami. To je prípad Srí Lanky vo vzťahu k Tamilom, Sudánu vo vzťahu k Darfúrcom a ďalším Černochom, alebo Turecka a Iránu ku Kurdom. V týchto prípadoch potom dochádza k vlnám emigrácie utláčaných menšín.
A ľudia utekajú z týchto diktátorských režimov nie preto, že by nejak zvlášť túžili po demokracii. Je to preto, že ľudia túžia po slobode pred fyzickým a morálnym zotročením a zotročovaním iných, pred mnohoročnou vojenskou službou a nútenými prácami, pred strieľaním do iných ľudí. Túžia po obyčajnej ľudskej dôstojnosti, po práve postaviť sa nespravodlivému zaobchádzaniu, po perspektíve že ich deti to nebudú musieť zažívať. To sú úplne základné veci, ktoré im diktatúry upierajú a kvôli ktorým často riskujú život, aby sa dostali do Európy.
Příčina 4 – geopolitická agresivita nových veľmocenských kandidátov
Niektoré diktatúry, produkujúce desiatky tisíc utečencov, sú vo veľmi úzkom spojeneckom zväzku s rýchlo posilňujúcimi mocnosťami, ktoré sa snažia posiľovať svoje pozície vo svete za každú cenu. Preto uprednostňujú spojencov s pevným diktátorským režimom, ktorý má zaistiť stabilitu spojenectva a ich investécií v krajine. Jedná sa předevšetkým o Čínu a Rusko, ale aj o Saudskú Arábiu, Irán a Izrael.
Najbližším spojencom Ruska v Čiernej Afrike je Eritrea – krajina, ktorá produkuje najvyššie počty imigrantov do Európy z čierneho kontinentu. Medzi najbližších spojencov Ruska na Strednom Východe patrí Asadov režim v Sýrii a Sísího vojenská diktatúra v Egypte – ten prvý produkuje najviac utečencov do Európy celkove a ten druhý patrí medzi kľúčových účastníkov prevádzačskej infraštruktúry cez Saharu.
Medzi spojencov Číny patria režimy v Sudáne a v Etiópii a niekoľko západoafrických a stredoafrických krajín, ktoré se tiež radia k popredným producentom imigrácie do Európy.
Veľmi agresívnu politiku vykonáva Saudská Arábia. Za posledné štvrťstoročie od konca Studenej vojny stojí za šírením a podporou svojej extrémnej formy islamu – wahabizmu po celom moslimskom svete. Saudské petrodoláre stoja za šírením salafizmu od Bosny a Čečenska cez Afganistan a Pakistan až po Filipíny, od Alžírska a Mali cez Egypt, Palestínu a Jemen až po Sýriu a Irak. Rozhodujúcim dielom tak pomohla vytvoriť podhubie pre vznik a úspešné presadenie džihádistických zoskupení od al-Kajdy v Afganistane, Pakistane, Alžírsku, Mali, Sýrii a Jemene, cez hnutie al-Šabáb v Somálsku až po Islamský štát v Sýrii, Iraku a Líbyi, ktoré dnes rozhodujícim dielom prispievajú k európskej utečeneckej kríze.
A nemožno nespomenúť ani Irán, ktorého geopolitická rozpínavosť je spoluzodpovedná za nesmiernu frustráciu sunitských obyvateľov Iraku a Sýrie, vedúcu k vzniku Islamského štátu.
Alebo politiku Izraela podporujúceho vojenské prevraty v Egypte a Líbyi, diktátorský režim v Azerbajdžane a spoluvinného za vznik extrémistického Islamského džihádu v Palestíne a džihádistických formácií na Sinajskom polostrove.
Bohužiaľ, vyriešenie tejto príčiny nie je v silách Európy a stoja za ňou záujmy konkurenčných mocností.
Príčina 5 – mierotvorci
Bohužiaľ, jednou z významných príčin rastu emigrácie z problémových krajín do Európy je i samotná činnosť medzinárodného spoločenstva. Nielen vojenských, ale hlavne civilných zložiek – agentúr OSN, vládnych rozvojových agentúr i mimovládnych organizácií. Ich činnosť má neblahý vplyv dvoch druhov.
Po prvé, tieto organizácie silne deformujú trh práce. Ich najatí pracovníci – tlmočníci, vodiči, ochrankári, kuchári, automechanici, údržbári, zamestnanci v logistike, administratíve, inžinieri, robotníci i rôzni dodávatelia a priekupníci zarábajú sumy peňazí, ktoré mnohonásobne převyšujú zárobky na miestnom trhu. Medzinárodné organizácie sa týmto spôsobom snažia získať si ich bezpodmienečnú loajalitu. Skúsenosťou autora je i prípad, keď tlmočník pre medzinárodnú organizáciu zarába desaťinásobok platu špičkového primára v nemocnici.
Všetci najschopnější a najtalentovanější, predovšetkým mladí ľudia, ktorí by sa mali stať budúcnosťou miestnej ekonomiky a politiky, pracujú pre medzinárodné organizácie. Nie je ekonomicky výhodné vytvárať zdravé malé a stredné firmy založené na „reálnej“ ekonomike. Na každý jeden plat sú napojené dvadsať-tridsaťčlenné rodinné klany, ktoré sú nútené cudzopasiť na týchto „medzinárodných“ platoch. Ak je medzinárodné spoločenstvo vo veľkých počtoch prítomné po dlhú dobu, dochádza k fatálnej deformácii pracovného trhu a zabráneniu vývoja zdravej ekonomiky.
V Afganistane sa kvôli postupnému odchodu medzinárodného spoločenstva postupne rúti ekonomika založená po viac než dekádu na príjmoch z mezinárodného spoločenstva. V Kosove napomohlo dlhodobé pôsobenie medzinárodného spoločenstva k vytvoreniu mafiánskej ekonomiky a k neaktraktívnosti „reálnej“ ekonomiky. V Bosne vedie naliehanie medzinárodného spoločenstva na udržanie jednotného štátu s komplikovanou politickou štruktúrou k permanentnému rozpočtovému kolapsu krajiny a jeho finančnej závislosti na zahraničí. Toto sú neblahé prípady, keď sa činnosť medzinárodního spoločenstva podstatnou mierou podieľa na vzniku nútenej ekonomickej emigrácie.
Po druhé, v prípadoch totalitnej opozície, akou je Taliban v Afganistane alebo Islamský štát v Iraku, Sýrii a Líbyi, sú ľudia spolupracujúci s medzinárodným spoločenstvom považovaní za kolaborantov. Desaťtisíce spolupracovníkov medzinárodných mimovládnych organizácií alebo agentúr OSN nemôžu cestovať za svojimi blízkymi, do rodných dedín alebo okresov, pretože im od Talibanu alebo Islamského štátu hrozí smrť.
Ich jedinou voľbou je buď život vo vyhnanstve v hlavnom meste krajiny alebo emigrácia. To sú ďalšie prípady, keď medzinárodné spoločenstvo nesie vinu za desaťtisíce utečencov, pretože nebolo schopné alebo ochotné presadiť politické riešenie, ktoré by stabilizovalo tieto vojnou rozvrátené krajiny.
Príčina 6 – podliezanie sa sociálnych systémov západoeurópskych krajín
Medzi hlavné dôvody, prečo sa utečenci a imigranti túžia dostať do niekoľkých málo členských štátov EU, najčastejšie do Nemecka, je podliezanie sa nemeckého a ďalších sociálnych systémov. Podľa údajov únijnej agentúry na ochranu hraníc Frontex dostávajú utečenci v Turecku od prevádzačov pomerne presné porovnania, v ktorom členskom štáte EÚ sa oplatí požiadať o azyl.
Pre ilustráciu niekoľko údajov z týchto porovnaní. Pred získaním azylu majú žiadatelia nárok na dávky 170 euro na osobu (Švédsko) až 400 euro (Nórsko). Po získaní azylu sa dávky na osobu zvyšujú na 400 euro (Nemecko) až 1300 euro (Nórsko). Pobytové povolenie je možné získať už po 1-3 mesiacoch (Dánsko, Holandsko), 3-5 mesiacoch (Nemecko, Švédsko), 6-9 mesiacoch (Nórsko). Ak nezanikne dôvod azylu (napr. vojna), v Nemecku a Nórsku je možné už po troch rokoch požiadať o trvalý pobyt, zatiaľ čo vo Švédsku, Dánsku a Holandsku po piatich rokoch. Holandská vláda dokonca hradí prenájom domu alebo bytu pre pobyt.
Pre porovnanie, minimálna mesačná mzda v Grécku, na Malte a v Španielsku je asi 700 euro, v Portugalsku 600, v Poľsku, Chorvátsku, Estónsku a na Slovensku asi 400 euro, v Česku, Maďarsku a Litve asi 300 euro a v Rumunsku a Bulharsku dokonca púhych 200 euro.
Oveľa slávnejšie nevyzerá ani mediánová čistá mesačná mzda (t.j. čistá mzda, nad ktorú sa dostane polovica populácie poberajúcej mzdu). V Česku, Poľsku, Estónsku a Portugalsku je približne 700 euro, na Slovensku, v Maďarsku a v Chorvátsku asi 600 euro, v Rumunsku a Turecku asi 400 euro a v Srbsku a Bulharsku asi 250 euro.
Život v krajinách Čiernej Afriky je všeobecne pomerne drahý, ale v krajinách Stredného Východu od Pakistanu po Alžírsko je omnoho lacnejší než v Európe. Sociálne dávky, ktoré utečenci poberajú v Nemecku, Holandsku alebo Škandinávii pred získaním azylu, dosahujú výšky minimálnej mzdy mnohých východných členských štátov Európskej únie, zatiaľ čo dávky po získaní azylu často dosahujú výšku mediánovej čistej mzdy mnohých východoeurópskych členských štátov EU. Z takto získaných peňazí je pomerne ľahké i bez zháňania zamestnania posielať domov svojim rodinám finančné transfery a ešte si v hostiteľskom štáte zariadiť pomerne dôstojný život. Týmto sociálnym podliezaním sa niektoré západoeurópske štáty imigrantov priamo vyzývajú, aby nezostávali v utečeneckých táboroch v Turecku, Nigérii alebo Etiópii, ale putovali do Nemecka, Škandinávie a ďalších štátov.
