A čím viac nad tým premýšľam, tým viac si uvedomujem, že to vlastne nie je len naučená odpoveď.
Som vďačná za tie „maličkosti“, ktoré možno vôbec nie sú maličkosťami.
Každé ráno sa môžem zobudiť.
Zobudím sa a viem, že ma čaká rodina. Môžem sa najesť teplého jedla. Môžem stráviť deň s ľuďmi, ktorých mám rada.
Možno mi moje zdravie toto všetko niekedy zahmlilo.
Možno som príliš premýšľala nad tým, že sa neviem postaviť. Že niekedy nevládzem chodiť. Že v tých horších obdobiach potrebujem palicu a stále existuje riziko, že spadnem.
Ale…
Aj tak sa mám dobre.
Pretože život nie je iba o tom, čo nemôžem.
Je aj o tom, čo stále môžem.
A dnes som to pocítila možno o trochu viac.
Už som tu.
Kramáre.
Ranná káva s mamou a otcom, ktorí ma prišli vyprevadiť. ❤️
A musím povedať, že bolo krásne ich vidieť spolu.
Po sto rokoch. 😂
Niektoré veci sa jednoducho nemenia. A niektoré sa možno po čase predsa len trochu zmenia.
A samozrejme… aby som nezabudla na klasiku.
Zdravotnú kartu som nechala doma.
Samozrejme.
So všetkými papiermi.
😂
Ešteže mám brata, ktorý je ochotný sadnúť a priniesť mi ju do Bratislavy.
A tak si znova hovorím:
Vďakabohu za rodinu.
Niekedy ju človek berie ako samozrejmosť.
A potom stojí na Kramároch, čaká, čo bude ďalej, a zrazu si uvedomí, že vlastne vôbec nie je sám.
Všetci pokope.
Malé rodinné stretko na Kramároch.
A možno presne toto znamená mať sa dobre.
Nie že je všetko dokonalé.
Nie že ma nič nebolí.
Nie že sa nebojím.
Ale že aj napriek tomu všetkému mám okolo seba ľudí, pre ktorých stojí za to ráno vstať.
A preto dnes, keď sa ma niekto spýta:
„Ako sa máš?“
možno už nebudem rozmýšľať nad tým, čo všetko je zlé.
Možno si najskôr spomeniem na to, čo všetko ešte mám.
A poviem:
„Mám sa dobre.“ ❤️
