Veronika Gašparovičová
Na tento podpis som čakala od roku 2022
Rok 2022. Prvý pokus o invalidný dôchodok. Vtedy už môj zdravotný stav nebol práve ideálny, ale posudok rozhodol o 10 % za migrenické záchvaty – teda iné záchvaty ako epileptické.
Dobrý deň prajem rada by som sa Vám predstavila - Volám sa Veronika.🩷 Môj príbeh sa začal meniť vo chvíli, keď mi zdravotný stav už nedovolil pokračovať v práci, ktorú som dovtedy robila. Pracovala som ako pekárka, no postupne sa pridali zdravotné problémy autoimunitne ochorenie na ktoré mi nevedia prísť približne 12 rokov, problémy s pohybovým aparátom , záchvaty iné ako epileptické a celkové zhoršenie stavu, ktoré ma donútili spomaliť. Nebolo jednoduché prijať, že moje telo má svoje limity. Že nie vždy zvládnem fungovať tak, ako by som chcela. Práve v tomto období som začala tvoriť. Najskôr len pre seba – ako malú formu úniku, ale aj pochopenia. Neskôr vznikla značka ChroNika. ChroNika je pre mňa viac než len značka. Je to priestor pre ľudí, ktorí žijú s chronickými ochoreniami, alergiami alebo psychickou záťažou. Pre všetkých, ktorí niekedy majú pocit, že musia byť silní… aj keď vládzu len prežívať. Zoznam autorových rubrík: Život

Rok 2022. Prvý pokus o invalidný dôchodok. Vtedy už môj zdravotný stav nebol práve ideálny, ale posudok rozhodol o 10 % za migrenické záchvaty – teda iné záchvaty ako epileptické.

Najviac sa však menilo jedno – ja. Z človeka, ktorý veril, že všetko zvládne silou, som sa stala človekom, ktorý vie, že sila má svoje hranice.

„Pošlem vás znova do NÚRCH-u,“ povedala reumatologička a vypisovala papiere. „Na re-vyšetrenie.“

Túžila som po tom od roku 2023. Neustále som to odkladala. A aj tak to zaniklo.

Moja chronická kamarátka z Instagramu. Absolútne som netušila že to ostane iba pri jednom komentári pod mojím príspevkom.

Tak… vyzerá to, že ma čoskoro čaká ďalšia operácia chrbtice. 28.9. Ma čaká hospitalizácia. Preto budem pravdepodobne nejaký čas menej aktívna.

Moje telo už po 23:00 začínalo vypínať — ospalosť, tŕpnutie rúk, bolesti chrbta. Kopilo sa to.

V tom období sme sa s D. rozišli. Bola som stále v práci, unavená, podráždená, mimo seba. Pekáreň zmení človeka.

Život za Bratislavou a v Bratislave ma nejako prirodzene „donútil“ nájsť si prácu v meste. Nie preto, že by som mala jasný plán. Skôr preto, že som musela.

2x nemocnica, 2x covid Z profesionálneho učiteľa sa stal ležiaci pacient. Takmer nehybný. Bolí to, keď vidíte človeka, ktorý pre vás znamená celý svet, ako nedokáže udržať pohár v ruke.

Prvý Silvester bez starého otca. Ale rodina bola v rámci možností pokope. A život nejako plynul ďalej. Neskôr som začala pracovať s mamou v Bauhause na reklamačnom oddelení.

som skúsiť bývať s M. Mojím najdlhším a zároveň najkľukatejším vzťahom. Bola to krásna stredoškolská láska. Teda… ja som ešte bola na strednej škole. On bol o niečo starší.

Prvý deň na strednej škole už nevyzerá ako na základnej. Rodič vás neprivedie pred budovu a nedá pusu na čelo. Už si „dospelá“. Ideš sama.

Približne v pätnástich ma v škole chytila neskutočná horúčka...

Začala som hľadať, kam patrím. Dostala som sa do zlej partie a práve tam som prvýkrát ochutnala alkohol. Pamätám si, že som si vtedy povedala: „Nikdy viac.“ No… to bol len začiatok.

Keď prestanú zaberať lieky od bolesti, viete, že dobre už bolo. Ale poďme pekne na začiatok. Narodila som sa do ucelenej rodiny. Mamka, otec, starí rodičia a ja — v tom čase ešte jedináčik.

Každý z nás si už prešiel nejakými lekárskymi dverami. Veď už samotný príchod na svet sa odohráva za nimi.

„Ja, ja, ja… len ja.“ Presne toto bola pre mňa definícia človeka, ktorý potreboval, aby sa celý svet točil okolo neho.

Vždy ma nadchne, keď vidím, ako niekto v tejto dobe využíva svoj voľný čas na niečo, čo už je tak trochu „zabudnuté“. Maľovanie na plátno, háčkovanie, štrikovanie, vyrábanie z dreva…

Nikto učený z neba nespadol to už všetci vieme aj keď niektorí si myslia že, sa narodili dokonalí a hneď ako vyšli z lona vedeli rozprávať, chodiť a pupočnú šnúru si odstrihli sami.