Medzitým prišli výsledky z MRI. Odporúčanie znelo: rehabilitácie.
Ale medzi rečou zaznelo aj niečo iné:
„Na vašom mieste by som počkal… niečo tam vidím.“
Prasknutá platnička, posunutá smerom k mieche.
Bomba diagnóza. Už som aspoň chápala, prečo som nemohla chodiť.
Mama mala známeho neurochirurga, na ktorého sa bežne nedalo dostať. Nejakým zázrakom sa to podarilo.
Kramáre.
Lekár nechcel len popis – chcel priamo snímky. Znova vybavovanie, čakanie, presuny.A potom veta, ktorá visela vo vzduchu od začiatku: pri najhoršom operácia.
Ja som to odmietala, menila tému, tvárila sa, že to neexistuje.
Aj tak mi o pár dní pristál termín operácie – o dva týždne.
Systémový lupus sa nám opäť v NÚRCH-u schoval. Presne ako pred ôsmimi kormi. Objavili sa protilátky u imunoalergológa minule leto 2025, lenže na reumatickom vyš. znova nie.
Vsúvka MRI (tunelová kapitola)
V tomto tuneli môžete rozmýšľať o hocičom. Nikto vás nevyruší. Mohli by ste aj kričať, ale nesmiete sa hýbať.
Pred vstupom musíte odložiť všetko kovové – magnety by to zničili. A potom už len ležíte.
Okrem nepríjemných zvukov je tam zvláštne ticho. Také, kde si začnete uvedomovať vlastné myšlienky viac ako by ste chceli.
Niekto má pocit, že sa tam ani nezmestí. Niekto zas, že sa ten tunel stále približuje.
A pritom… môžete si aj zdriemnuť. Po ťažkom dni. Hehe.
Vstúpite do chladnej, osvetlenej miestnosti a potom príde tma. Žiadny horor – len tlmené svetlo a hluk prístroja.
Moja lekárka to opísala presne:
„Ešteže nemáte klaustrofóbiu. Toľko magnetov…“Chvalabohu. Ešte chvíľu a možno by som ju aj dostala. Nie, nesmiem si to privolávať.
Paradoxne, v tom hluku máte čas premýšľať o všetkom.
Minule mi tam pustili hudbu – bolo to až príjemné.
A po sto rokoch sa mi dokonca stalo, že som narazila na príjemného doktora… alebo sestričku?
„Vidíme sa aj nabudúce, mám pre vás skorší termín…“
Čo človeka veľmi nepoteší, keď ide o chrbticu. Ale v tej chvíli to znelo skoro ako dobrá správa.
A ešte bonus – vyhla som sa kontrastnej látke. Pri poslednej mi opuchol krk.
Takže vlastne… malý úspech v nemocničnom svete.
Som ANTIdietár.
Prosím, ak to bude čítať nejaký výživový poradca, nepríď mi klopať na bránu. Je to len môj pohľad na vec.
Diéta pre mňa nie je cesta. Je to skôr tlak na vlastné telo, ktoré už aj tak vie veľmi dobre, čo potrebuje.
Verím, že si vypýta to, na čo má chuť – nie to, čo mu nadiktujú tabuľky a krabičky.
Áno, máš právo dať si klobásu, slabinu s cibuľou, aj normálne jedlo bez výčitiek. Cholesterol nie je nepriateľ, je súčasť tela – otázka je skôr rovnováha, nie zákaz.
K tomuto pohľadu som sa dostala v období, keď som sama mala problém s jedením. Jedlo bolo pre mňa niečo vzdialené, niečo, čo som nevedela prijať.
A potom to prišlo prirodzene – chuť na zeleninu. Rajčina, paprika. Nepremýšľala som nad tým, či „mám“, alebo „nemám“. Proste som to chcela.
Možno telo naozaj vie, čo potrebuje. Len ho treba počúvať. Samozrejme, sú veci ako intolerancie, alergie či zdravotné diéty – tie sú iná kapitola a tam to už nie je o voľbe.
A ešte jedna vec.
Holé kríže.
Keď vidím na ulici niekoho s holým pásom v zime, vo mne sa ozve vnútorná „babička v panike“. Pretože seknutie, obličky, chrbtica… to nie je sranda.
Ale zároveň – každý má právo obliekať sa tak, ako sa cíti dobre a pekne. Len niekedy platí, že krása a pohodlie nejdú úplne ruka v ruke.
Ja som už skôr „snehuliakový typ“. Radšej viac vrstiev a pokoj.
Operácia a návrat (čaká ma ďalšia)
Operácia prebehla v celkovej anestéze.
Pred vstupom na sálu som mohla užiť len lieky na tlak a alergiu – od bolesti nie. Od polnoci som bola bez jedla aj bez vody. Lieky som zapíjala len minimom tekutiny. Bola som neskutočne smädná.
Ešte pred uspávaním sa so mnou rozprával personál.
„Prvýkrát budete uspávaná?“
Zo mňa automaticky: „Šiesty.“ Také oči, aké sa na mňa vtedy pozreli, sa len tak nevidia.
„Taká mladá…“
A ja som len sucho dodala: „A zdravá.“
Po prebudení som čakala obrovské bolesti. Realita bola iná – bolelo to najmä pri zlom pohybe. Prvé tri dni som sa nevedela vymočiť, takže som mala „módny doplnok“ – katéter.
„Nebojte sa, zlepší sa to, keď sa postavíte a budete chodiť,“ hovorili mi.
A mali pravdu.
Pri prvom postavení som sa rozplakala. Nie od bolesti, skôr zo strachu – telo jednoducho nevie, čo ho čaká. Na ďalšie vstávanie som mala odvahu až na druhý deň. Bola som vyčerpaná, hoci som „len ležala“.
Stávanie bolo malá operácia sama o sebe. Prevrátiť sa na brucho, spustiť nohu z postele a pomaly sa „vyrúčkovať“ do stoja.
Na prvé chodenie mi dali chodítko. Prešla som s ním pár krokov po oddelení a už som si mohla oddýchnuť. Všetci ostali prekvapení, keď som ho na druhý pokus odložila.
„Hlavne pomaly,“ ozval sa neurochirurg.
V tom stave by som skôr zmaturovala, než som sa stihla otočiť – ale povedala som len: „Veď idem pomaly.“Sprcha bola ďalšia výzva. Čakala som, že nebudem schopná sa ani umyť bez toho, aby som namočila ranu.
Obliekanie bolo ešte ťažšie – sedieť som nemohla takmer tri týždne.
Všetko som robila v stoji alebo poležiačky. Naučila som sa aj šiť v ľahu.
Na toalete som mala vyvýšený podstavec a driekový pás – vraj sa už ani nepredpisuje. Mne však pomohol prežiť začiatok.
Po troch mesiacoch som stále cítila bolesti, ale už nie sú také kruté ako predtým. Hlavne zmizlo to podlamovanie nôh.
Po desiatich mesiacoch a strachu chodiť idem na ďalšiu. RTG ukázal mierne vyšikmenie stavca , čo spôsobuje instabilitu a vysunutú ďalšiu platničku.
Možno tieto riadky niekomu pomôžu pripraviť sa psychicky na operáciu.
Nie je to len strach – je to proces.
