Moja bývalá majiteľka sa volala Laura. Žili sme spolu v byte aj s mojimi kamošmi yorkšírmi. Laura bola fešanda a otehotnela. Ja som síce občas vystrájal, ale zároveň som ju chránil. Rozhodla sa preto, že ma daruje, pretože toho na ňu bolo už veľa.
Jasné, že sa na ňu nehnevám. Mám ju stále rád. ❤️
A potom prišiel deň D.
Nová majiteľka.
Dúfam, že nemá predsudky ako niektorí ľudia na internete. Že sme vraj krvilačné plemeno, bezcitné a že iba ubližujeme a zabíjame.
Ak mám hovoriť za seba – ja chcem byť iba milovaný.
Prišla.
Ona prišla.
V teplákoch.
Asi sa bojí, že ju zašpiním. Ale ja som čistý, nemá sa čoho báť. 😂
Prišiel s ňou aj nejaký pán. Dúfal som, že tá žena je moja nová majiteľka.
Ovoňal som ju.
A bola cítiť tak, že miluje psov. A vraj ich už niekoľko mala.
Tak som si povedal, že možno budeme najlepší kamoši.
Sadli sme si do auta. Posadila si ma pred seba a iba sa na mňa pozerala a usmievala.
Ja som stále držal poker face.
Proste som sa snažil vyzerať seriózne. 😎
Nový dom. Nové prostredie.
Aha!
Dokonca aj fenka.
Prvé zoznámenie nebolo úplne podľa mojich predstáv, ale časom sme si na seba zvykli.
Poviem vám však – ten prvý deň bol zabijak.
Prvá noc vnútri.
Majiteľka mala takú mäkkú posteľ, ale mne sa ešte nechcelo spať. Potreboval som sa spoznávať.
Tak som ju objal, aby sa cítila v bezpečí pri mne.
Mám rád svoju novú majiteľku, ale chýbala mi Laura.
Spoznal som sa aj s tým neznámym pánom. O nejaký čas mi Veronika povedala, že je to môj tato.
Ale chvost som na ňom nenašiel.
Takže som zistil, že je to asi nejaká hra. 😂
A oni sa so mnou veľmi radi hrajú.
Hlavne keď ich pokúšam.
Občas všetkým leziem na nervy, ale čo už.
Som hravý a milujúci pes. ❤️
Majiteľka je vraj po operácii.
Nerozumiem síce, čo to znamená, ale tú šatku, v ktorej má ruku, by som jej najradšej roztrhal.
Mám pocit, že jej robí zle.
Dostal som vynadané, že sa to nesmie.
Tak som pochopil.
A potom som zistil, že ona má operované rameno.
No verili by ste, že problém nebola tá šatka?! 😂
Ležal som pri nej a strážil ju, aby sa jej čo najskôr polepšilo.
Pretože vidieť svoju majiteľku trpieť bolesťou nie je vôbec príjemné.
Na druhý deň po operácii sa na mňa skoro ani nepozrela.
Bol som smutný.
Chodil som ju kontrolovať dovnútra, keď spala.
Ale potom už bolo všetko v poriadku a boli sme zase všetci spolu.
Dni ubiehali.
Prišla zima a panička ma nechala vnútri, pretože som sa vraj klepal ako rezne, keď robí nedeľný obed. 😂
Vždy mi dala deku alebo paplón do búdy.
Lenže ja som ju roztrhal.
Vtedy bola na mňa nahnevaná.
Ale asi do piatich minút mi povedala, že som najkrajší pes, akého kedy videla, a že ma miluje.
Najprv som nechápal.
Potom som zistil, že je to vlastne niečo veľmi pekné a dobré počuť.
Aj keď niekedy by si mohla dať pohov s tým objímaním.
Haló!
Veď som práve dojedol.
Nechcem, aby to išlo na teba alebo von. 😂
Milujem veľký dvor.
Milujem slnko.
A ďakujem.
Mimochodom…
**Mám ťa rád.
A aj budem.** ❤️🐾
A teraz z môjho pohľadu ❤️
Vždy som túžila mať staforda.
Mne sa tieto psy jednoducho veľmi páčili.
Môj bývalý partner ich odsudzoval. Vraj sú škaredí a bojoví.
Ja si však myslím, že žiadny pes, ktorý vám dokáže dať toľko lásky, nemôže byť škaredý.
Môj terajší partner tieto plemená miluje tiež. Bullteriér je jeho topka, ale miluje stafordov, pitbullov, dobermanov… jednoducho tieto typy psov.
A tak sme ich milovali spolu.
Človek mieni, život mení.
Ostala som na PN po operácii a zrazu nastal čas splniť si svoj sen.
Mať staforda.
Nemlela som o ničom inom.
Pozerala som Bazoš, pozerala som inzeráty a peňazí som vtedy veľa nemala.
Tak som si priala jediné:
Aby som našla niekoho, kto ho daruje do dobrých rúk.
A potom som našla inzerát:
„Darujem do dobrých rúk krásneho staforda z osobných dôvodov.“
A ja som si povedala:
Kto má lepšie ruky ako človek, ktorý toto plemeno miluje a roky po ňom túži?
NAŠLA SOM HO.
Nastalo nadšenie, arytmia a s vyklepanými rukami som písala Laure, či je ponuka stále aktuálna.
Odpísala, že áno a že si pre neho môžem prísť.
A potom prišiel.
Dnes je z neho už poriadny obor.
Vtedy bol ešte trošku menší.
A ja som bola zamilovaná na prvý pohľad. ❤️
Od Laury som dostala aj jeho misku, hračky, deku, klietku, granulky a veterinárnu kartičku.
Bola veľmi milá.
Jej podmienkou bolo, aby som jej posielala fotky a keby bol náhodou nejaký problém, vedela mi pomôcť.
A tak som si domov priniesla Saviho.
Zoznámenie s našou ovčičkou nedopadlo úplne najlepšie. 😂
Ale časom si na seba zvykli.
Prvá noc?
Mimo toho, že ma ráno o šiestej zobudil tým, že mi roztrhal vankúš, bola celkom fajn.
Zvládli sme.
Škrabance po celej ruke som tiež zvládla. 😂
Po operácii sa Savi tak tešil, že skákal a ja som sa nestíhala uhýbať.
A k tomu ešte bolesť ruky.
Po tom, čo mi dokúsal šatku, asi pochopil, že ju nemám na ozdobu.
Väčšinu času bol pri mne.
Spávať so mnou však nemohol, pretože som kvôli ruke potrebovala pokoj.
Čas plynul.
Postupne sme si na seba zvykali.
A potom si naňho zvykla aj celá rodina.
Samozrejme, nebolo vždy všetko jednoduché.
Boli aj temné časy.
Ale zdolali sme ich.
A dnes viem jednu vec úplne isto.
Saviho by som už nikdy nedala preč.
Je to jeden z najmilujúcejších psov, akých som kedy poznala.
A možno práve preto mi vždy bude pripomínať jednu vec:
Nie všetko, čo o niekom alebo o nejakom plemene počujeme, je pravda.
Niekedy stačí dať šancu.
A potom zistíte, že pod svalnatým telom, veľkou hlavou a trochu bláznivým výrazom môže byť obrovské srdce.
To moje sa volá Savi.
