Dennodenne a na každú udalosť mám, pochopiteľne, názor a dokonca nutkanie ku kadečomu sa vyjadrovať, ale hovorím si – má to zmysel? Aj tak to zaujíma málo ľudí, len časť sa stotožní s mojimi závermi, ešte menej akceptuje moje odporučenia/rady a takmer nikto, aj keby boli svetovo dobré, nemá silu a možnosť to presadiť do života. Niekedy mi to aj tak nedá. Koniec-koncov, cesta k cieľu je iná...
Aj tak som presvedčený, že viac ako nám pomôžu všetci politici dokopy, si pomôžeme vlastnou mravčou prácou a včelou usilovnosťou s dôrazom na základné pravidlá slušnosti a morálky sami.
Už tu boli premiéri s VŠ titulmi nespochybňovanými, ktorí zvládali techniku "moci a vládnutia" a výsledky boli zničujúce, teraz máme premiéra, predsedu parlamentu, ministra a ktovie koho ešte, ktorých VŠ tituly sú spochybňované, sú zúfalo nepripravení vládnuť a splniť, čo sľubovali a čo sa od nich viac-menej očakávalo.
Darmo, žneme, čo sme (tiež zúfalo nepripravení) zasiali po zmene režimu, nedomyslenými zmenami, výbermi vo voľbách, implementáciou, s prepáčením, kapitalizmu 19. storočia, amerického imperatívu moci a peňazí mysliac si, že toto je demokracia. Ale nie je. Nie je to pôvodná európska humanistická podoba demokracie (to je moja charakteristika, nie terminus technicus) s hodnotami a dôrazom na spokojnosť občana.
Ani zďaleka však nemáme po viac ako 30-tich rokoch slovenské Švajčiarsko, Švédsko, ani Bhután, ani raj. Ale tým to tiež netrvalo 30 rokov. Niekedy sa zdá, akoby sme v zrýchlenom režime museli nevyhnutne prekonať všetky neduhy vývoja.
Do verejného priestoru sa spravidla netlačia skutoční odborníci vo svojich odboroch a morálne zrelé osobnosti, lebo takí sa uplatnia zmysluplne mimo politiky. A v tej "šafária" neschopní hochštapleri, ktorí nasľubujú čokoľvek, aby sa dostali k moci a peniazom, hýčkali svoje hrubo tesané ego a posilňovali svoje úbohé, slabé sebavedomie. Do verejného priestoru púšťame pravidelne ľudí, ktorí tam nielenže nemajú čo robiť, ale mali by (veľmi pravdepodobne a vo viacerých prípadoch) končiť v uzavretých priestoroch väzenia. Ak sa tam, do toho verejného priestoru, politiky, dostane odborník, morálny človek, ktorý si je vedomý, že ide a má slúžiť občanom, skôr či neskôr boj s veternými mlynmi vzdá a odíde, v lepšom prípade vyčerpaný a znechutený, v horšom zlomený a „zmenený“.
Politika je špinavá. Spravidla. Hoci by byť nemala. To znamená, že aj najčistejší z nej odchádza minimálne zafúľaný. Ale je len odrazom spoločnosti. Takže tá naša tiež nie je práve čistá. A keďže ju tvoria rodiny a jednotliví občania...
Človeka formuje v prvom rade rodina a potom škola. Lenže vážnosť školy a učiteľa bola primárne znížená/znižovaná socialistickým štátom (pamätám si ako boli vážení učitelia v 50-tych rokoch 20. storočia, hoci nezaplatení a ako sú teraz, tiež nezaplatení) a sekundárne "pragmatickým" prístupom škôl, lebo čim viac žiakov a absolventov, tým viac peňazí. Imperatív prežitia aj za cenu zníženia kvality vzdelania a škôl. Problém, veľký. Ale ešte väčší je vo výchove v rodine. Nie, nie, toto nebudem. To už je na úprimnej analýze, kritickej sebareflexii a svedomí každého jedného z nás. Ale aspoň toto. Keď pozerám na slovenskú krajinu, na zlodejstvá, klamstvá, podvody a krádeže, tak si položím otázku – kto vychovával, resp. nevychovával týchto ľudí?
Čo mi z toho vychádza? Že, keď chceme napredovať, dosiahnuť aspoň ten Bhután, čo nie je málo, potrebujeme
1. základnú ideu štátu - napr. "štátne šťastie"
2. mať odhodlanie a nikdy sa nevzdať
3. začať od seba a byť naladení (aspoň väčšina) na rovnakú "vlnovú dĺžku" (to ma inšpiroval Tesla, ktorého životopis som dostal od najmladšieho syna k narodeninám) a
4. mať spoľahlivý systém hodnotenia, preverovania a výberu kandidátov do verejnej služby - do politiky (veď naše voľby také nie sú).
Možno na tom niečo je, možno Vám napadne ešte všeličo iné. Tak Vám prajem úspešnú prácu a veľa šťastia...
