Pri osobách, na ktorých mi záleží, to vôbec neplatí. Keď mám niekoho rada, myslím na neho tým viac, čím dlhšie ho nevidím. Musel by prejsť veľmi dlhý čas, aby som prestala myslieť na niekoho, koho mám naozaj rada, aj o tom však pochybujem. Dokonca to neplatí ani pri osobách, ktoré mi „ležia v žalúdku". Keď mám na niekoho zlosť, nepominie sa, keď toho človeka nemám na očiach. Pri akejkoľvek spomienke na neho sa rozčúlim, ako keby pri mne práve stál. Napríklad na jednu učiteľku z gymnázia mám istú zlosť stále, hoci som ju nevidela celý rok. Takže ako to vlastne je?
Skúsila som teda porozmýšľať nad niečím iným ako nad ľudskými bytosťami. A keďže som to ja, boli to topánky. Ak v obchode zbadám neobyčajne krásne topánky, no ich cena má viac cifier ako zostatok na mojom účte, zapne sa vo mne automaticky sebaobranný mechanizmus. V momente na nich zabudnem, aby som sa zbytočne netýrala. Boli krásne, ale neboli určené pre mňa, a tak na nich čo najrýchlejšie zabudnem. Zišlo z očí- zišlo z mysle. Ak však vidím krásne topánočky, ktorých cena je oveľa milšia, je to už ťažšie. Nechcem rozbíjať peniaze, tak z obchodu odídem, no topánky mi nie a nie vyjsť z hlavy. Ešte sa mi s nimi aj sníva.
Na túto dilemu som počas môjho výskumu našla aké- také riešenie. Zíde z očí, zíde z mysle, platí len pri veciach a ľuďoch, na ktorých vám až tak veľmi nezáleží. Sú pre vás nezaujímavé, je jedno, z akého hľadiska. Ľudia, ktorých máte radi, vám z mysle nikdy úplne nezídu, ani keby vás od nich delili štyri oceány, pretože sú pre vás priveľmi dôležití a vzácni. Takže vyhovárať sa na toto porekadlo nie je veľmi adekvátne. Čo sa týka vecí pre tie platí niečo podobné. Ak vás niečo zaujme, je ťažké prestať na to myslieť, aj keď to nevidíte dlhšiu dobu. A dokonca to nemusí byť ani dostupné. Veď koľko z nás už roky sníva o dokonalej kabelke alebo o krásnom Mercedese, hoci ich nemáme pred očami každý deň?
