V piatok ráno o 7.16 miestneho času sme celí zvedaví a šťastní z nadchádzajúceho výletu nasadli do vlaku. Pred nami bola 14 hodín dlhá cesta. Po pár hodinách (v meste Alexandroupouli) na hraniciach s Tureckom vlak zastavil na zastávke, čo nebolo vôbec čudné. Po chvíli začal cúvať (to som už tiež zažila, na výlete do Edessy, keď zrazu uprostred poľa začal vlak cúvať, my sme v prvej chvíli zachovávali paniku, ale všetci ostatní cestujúci boli kľudní. Vlak sa vrátil na zastávku, vystúpila z neho babka, zvítali sa dedkom, nastúpili do starého nákladiaku značky mercedes a odišli), my sme si veselo sedeli a nič sa nám nezdalo čudné. Všetci ľudia vystúpili, my sme zostali sedieť. Potom prišiel sprievodca, niečo na nás po grécky kričal, my sme mu nerozumeli, lebo naša grécky hovoriaca kamoška sedela niekde úplne inde. Nakoniec sme pochopili, že musíme prestúpiť. Vzhľadom na záplavy, ktoré boli v danom čase v tejto oblasti nebolo možné, aby sme ďalej pokračovali vlakom.
Tak sme prestúpili. Viezli sme sa hodinu a pol, keď nás šofér vysadil na zákrute v malej dedinke a odkázal nás na vlakovú stanicu. Z autobusu vystúpili tiež dve dievčatá, s ktorými sme sa dali do reči. Po pár úvodných vetách v angličtine a otázke, odkiaľ pochádzajú, sme sa dozvedeli, že jedna z nich je Česka. Tak sme sa na tom dobre pobavili, preladili sme na češtinu a pokračovali v ceste. Vybrali sme sa k budove vlakovej stanice, keď sme zbadali, ako sa k nám rýchle rúti akýsi pes. Z diaľky vyzeral ako poriadne veľký psisko, no keď sa priblížil, zistili sme, že je to šteňa vlčiaka. Evka ho hneď pomenovala Zajac, ktorého aj pripomínal svojím behom.
V doprovode zajaca sme došli na stanicu, kde nám colník odobral pasy (to je v Grécku bežné), potom sme ich dostali späť vo vlaku. Vedľa stanice bola kaviareň, tak sme tam hneď zamierili. Kaviareň je teda honosný výraz pre tento staničný podnik. Bola úplne originálna, v strede miestnosti bola piecka, u ktorej sedel dedko a kládol veľké polená dreva, čím si vyhrial svoju "kaviareň". Dali sme si u neho kávu, ktorá bola na miestne pomery nadštandardná, poobzerali výzdobu kaviarne a čakali na prípoj do Istanbulu.
Výzdoba kaviarne.
Asi po dvoch hodinách čakania vlak prišiel (tvoril ho len rušeň a jeden vozeň), obsadili sme dve kupé a pokračovali v ceste do mesta z rozprávky Tisíc a jedna noc. Na hraniciach s Tureckom sme stáli ďalšiu hodinu, počas ktorej si nás colníci volali podľa krajiny, odkiaľ sme a museli sme si platiť 10 EUR za víza. Jedine Češi neplatili nič, vraj majú s Tureckom nejakú dohodu. Zaujímavé je, že to bola asi jediná krajina, pretože ako sme sa bavili na internáte, platili aj Španieli, Francúzi, Taliani atď. Kamarátke (cestujúcej autom s Čechmi) sa na grécko-tureckých hraniciach stalo to, že ju turecký colník odmietol pustiť do krajiny, pretože Slovensko vraj neexistuje. O takej krajine on nepočul a nechcel si dať vysvetliť jej pôvod. Ešteže tam bol aj nejaký druhý colník, ktorý mu to vysvetlil, ináč by ju nepustili. Neviem, ako si on vysvetľoval pôvod jej pasu, ale hlavné je, že sa do Turecka dostala so svojou partiou. Po dobrodružnej ceste sme do Istanbulu dorazili o pol desiatej večer.
Cestovný poriadok na našej prestupnej stanici - Pythion.
