Postupne som spoznala väčšinu osadenstva internátu, so spolubývajúcimi - Dorotou z Poľska a Zsuzsanou z Maďarska. Začali sme podnikať prvé výlety po miliónovom meste. Vzhľadom na miestnu MHD, sme všade chodili peši, takže niekedy sme denne prešli aj pár kilometrov. Veľa ulíc v Soluni sú totiž jednosmerky. Keď som šla prvý deň do školy, tak mi poradili, že sa tam dostanem busom č. 8. Tak aj bolo, spoľahlivo som trafila do školy, našla som aj budovu chémie v spleti vysokých a pomaľovaných budov v univerzitnom kampuse (cesta z jedného konca na druhý trvala rýchlou chôdzou asi 15 minút). Po uvítacích rečiach môjho gréckeho šéfa, ktorý sa rozhodol, že mi dá pár dní na rozkukanie, som sa vybrala späť na internát. Logicky som sa vybrala na zastávku, kde by som mohla nájsť autobus č.8, ktorý by ma odviezol späť. Čakal som asi pol hodiny, kým mi došlo, že tento autobus z tejto zastávky nejazdí. Pozrieť si cestovný poriadok, aby som zistila, ktorý autobus a kedy tam pôjde bolo nemožné. Na cestovnom poriadku sú totiž napísané iba časy, kedy ide prvý ranný autobus a potom množstvo slov v gréčtine. Ja s mojimi znalosťami maximálne základnej abecedy používanej v chémii ako symboly som z toho nič nemala. Tak som vzala rozum do hrsti a šla som peši. Vedela som, že keď sa dostanem na pobrežie k moru (v Thessalonikách ako v jedinom meste, ktoré som v GR navštívila nemajú na pobreží palmy, ale majú to pekne vybetónované), tak na internát spoľahlivo trafím. Tak sa aj stalo, no moja cesta domov aj márnym čakaním na zastávke trvala čistého času asi 2 hodiny. Po ďalších skúsenostiach s MHD som potom väčšinu času chodila do školy peši (nezáležalo totiž na tom, kedy som prišla na zastávku, VŽDY som čakala 20 minút na autobus, cesta trvala tiež 20minút). Slúchadlá do uší, započúvala som sa do muziky môjho obľúbenca Erosa Ramazzotiho a vybrala sa na túru do školy. Dorazila som tam po 40minútach udýchaná (neviem totiž chodiť pomaly) a červená v tvári. Antonis sa vždy čudoval, že či som behala do školy, alebo čo, že som taká zničená.
Po určitom čase som si na tie naše vychádzky zvykla, prechodili sme väčšinu zaujímavých miest v Thessalonikách (úprimne, moc ich tam nie je, toto miesto ako dovolenkové neodporúčam, maximálne na prestávku po ceste niekam inam). Najviac sa mi páčili kostoly, trh, kde sme chodili kupovať čerstvú zeleninu a ovocie a výhľad z Bielej veže.
Na pobreží v Thessalonikách
Pár obrázkov kostolov (patronom tretieho kostola je sv. Dimitrij, ktorý je aj patrónom Thessalonik).
Krsteteľnica (neviem, či je to presné pomenovanie) v starom kostole, na ktorom je postavený kostol sv. Dimitrija.
Na Bielej vezi.
Nákup na tržnici.
Na pobreží.
Rotunda a minaret.
Galeriov víťazný oblúk.
Socha Alexandra Veľkého na pobreží.
Socha Filipa II., otca Alexandra Veľkého.
Výhľad z Bielej veže.
