Majú však strach, lebo Dedomráz má vždy po prebudení ohromný hlad a oni sú takí maličkí.. Ako jednohubky! Vlani ich po prebudení zhltol naraz dvesto. Cit pre povinnosť nakoniec zvíťazil. Vyškriabali sa na Mrázove ohromné brušisko, pochytali sa tam do živej reťaze a najodvážnejší Pudla ho pošteklil nožičkou v chlpatom nose. Ozvalo sa hromové „Hapčú!“ a Mráz sa posadil na peľasti. Bol to hrozný pohľad. Schlpená brada, strapaté vlasy, nadváha, krčové žily, fialový nos, vytetovaná kotva... Najmenší škriatok Dudla, ktorý videl Dedamráza prvýkrát v živote sa od sklamania hystericky rozplakal. Chcel ostatným povedať, že Dedomráz je bakaný a zlý. Dozvedel sa, že má držať zobák. Kým si Mráz povytieral škamry z očí, stál pred ním obrovský kotol hustej kapustnice. To bol Kudlov nápad. Dali mu za to medailu a deň voľna. A aby bola polievka ešte sýtejšia, pridali do nej vrece fazule!
Poslednú noc pred odletom strávil teda Dedomráz pojedaním kapustnice a vymackávaním kotla. Škriatkovia finišovali darčeky. Kam len oko dovidí, tiahnú sa výrobné haly, v halách nekonečné linky, na ktorých skladajú hračky od výmyslu sveta. Farebné a prešpikované elektronikou pre deti zo západného sveta, aj tie skromnejšie, umiesené z blata a slamy pre africké, pretože spravodlivosť neexistuje. Škriatkovia pracovali ako švajčiarske budíky, hopkali ako myšky, radosť pozrieť na ich rozkmitané pršteky! A ich pracovné tempo sa ešte zvyšovalo, keď nad nimi Dedomráz občas zaplieskal bičom. Aj v špedičnej kancelárii prebieha všetko podľa stáročného poriadku. Každé dieťa na Zemi tu má osobný spis so svojimi skutkami a prianiami. Nesmie dôjsť k omylu! Preto napríklad africké dieťa nikdy pod stromček nedostane mobil. Veď čo by si s ním počalo. Uprostred savany. Bez signálu...
Štedrý večer. Ručička na Dedomrázovej váhe zastala na čísle 280. Šnúrky mu museli zaviazať škriatkovia. Sedadlo zúfalo zaprašťalo, ale vydržalo. Dedomráz zabral polku saní. Nuž, pár škriatkov sa viezlo vzadu za vrecom. Malý Dudla mal slzy v očiach, ale každému vravel, že to má z alergie na... na soby. Takmer všetky darčeky poroznášali podľa plánu. Bola to hlavne zásluha malých Dedomrázových pomocníkov, on sám zliezol zo saní len občas, aby sa nepovedalo (keď bolo treba do komína odniesť nejaký ten menší darček). Už od štartu ho totiž trápilo brucho. Kapustnica akosi nezapasovala. V črevách mu hurtovalo a hrkalo. Pociťoval čoraz väčšie tlaky v podbrušku. Keď začal vypúšťať prvé dymové clony, škriatkovia v plynových maskách zdúpneli. Čo budú robiť, o chvíľu začne svitať a ešte ostáva posledné mesto?! Dúfali, že šéf to vydrží, je to starý kozák. Zaparkovali akurát nad vilou jedného ministra. Spotený Dedomráz sa ešte vyškriabal na komín... Ale tam to zrazu na neho došlo! Hanba, nehanba, stiahol veľké červené spoďáre aj trenky, dosadol na komín, zaprel sa tučnými nožiskami o škridly a... Jednoducho sa tam do toho komína... (vytentoval). Vyvalilo sa to z neho ako tsunami.
„Jéééj, ktovie, čo mi Dedomráz priniesol,“ zaplesala maškrtná Filoménka, ktorú v jej izbičke zobudil záludný šramot zo strechy. Zobudila mladšieho bračeka Gáborka a ťahala ho do obývačky. „Pozri, koľko veľa nutely!“, vykríkla, keď pod rozsvieteným vianočným stromčekom zbadala lesklú hnedú kopu. Ešte sa z nej parilo a bola zbrázdená nestrávenými fazuľami. „A s orieškami!“ obe deti boli z toho celé preč a uveličene ponorili ukazováčiky do tej dobroty...
...čo bolo vlastne fajn a spravodlivé, pretože Filoménka a Gáborko boli veľmi zlé deti a ich tatko minister spreneveril za rok veľa peňazí.
