Mám pocit, že dnešný svet je o rýchlosti. Dal by sa definovať sloganom jednej firmy, ktorú som nedávno našiel na webe. Mala tam napísané niečo ako „Čo včera stačilo, je dnes už málo." Alebo výrokom z jednej manažérskej knižky, ktorú som čítal v škole „Niektoré firmy musia utekať, aby vôbec ostali na mieste." Dnes je väčšina ľudí čoraz dlhšie v práci, očakáva sa od nich čoraz väčší výkon, musia stíhať čoraz viac úloh, žijú čoraz rýchlejšie. Raz som sa s manželkou večer rozprával a povedal som jej, že jediné, čo my dvaja asi nikdy nebudeme mať, je voľný čas.
Možno nebudete súhlasiť s väčšinou toho, čo som napísal vyššie, ale určite sa zhodneme v tom, že zorientovať sa v prioritách v dnešnom svete je čoraz ťažšie. Mnoho z nás si vie veľmi ľahko zvoliť medzi prácou či súkromím, medzi peniazmi či zdravím. Ale potom prídu na rad tie naozaj ťažko riešiteľné úlohy. A medzi ne určite patria aj vlastní rodičia či svokrovci.
Keď sa raz po omši stretla moja svokra s kaplanom, ku ktorému som chodil na predmanželskú prípravu, odohral sa rozhovor akoby z filmu. Kaplan začal hneď s úsmevom slovami: „Teraz budú mať mladí svoju vlastnú rodinu. Nie že im do toho budete zasahovať. Poznal som svokru, ktorá chodila k mladým domov a kontrolovala obsah ich skriniek v kuchyni. Komentovala koľko majú múky, čo všetko im chýba v chladničke a podobne. Každý potrebuje svoje vlastné súkromie. Môžete im pomáhať alebo poradiť, ale po svadbe budú mať vlastný život a najlepšie urobíte, ak to budete v plnej miere rešpektovať." Vyzeralo to tak, akoby som sa s ním na tom rozhovore vopred dohodol. Ale nebolo to tak.
V každom prípade, sú situácie, ktoré sa riešia naozaj ťažko. Napríklad keď Vás vlastní rodičia požiadajú o pomoc pri oberaní hrozna... A Vy ste za posledných 7 dní boli 5 dní mimo republiky, manželka bola s malým sama doma a okrem toho máte práce nad hlavy. Nielen vo firme, v ktorej pracujete, ale aj doma či na pozemku, na ktorom začínate stavať ako aj na milióne ďalších aktivít, ktoré riešite vo svojom voľnom čase. Vtedy prichádzajú na rad priority.
Na jednej strane je tu manželka, ktorá potrebuje aspoň na chvíľku odbremeniť. Od celodennej starostlivosti o syna, od stereotypu. Aby si stihla pre zmenu aj poupratovať, nakúpiť či navariť na ďalšie dni. A pri troche šťastia aj oddýchnuť. Na druhej strane syn, ktorý si tiež zaslúži, aby som sa mu trochu viac povenoval. Na tretej strane všetky tie domáce úlohy, ktoré ste odkladali, keď ste boli mimo, že ich vyriešite cez víkend, a ak aj náhodou nie, tak cez ten ďalší a takto si to odkladáte už x-tý víkend a máte pocit, že keď to neurobíte práve teraz, bude to odložené naveky. No a k tomu prídu Vaši rodičia.
Potrebujú práve pomôcť s hroznom. Veď hrozno sa oberá v roku vždy iba raz. Otec sa čuduje, prečo si neviem spraviť 1 deň voľna, aby som mu pomohol. Mama sa hnevá, že sa stále iba vyhováram. Najskôr argumentujú tým, že toho majú veľa a potrebujú pomôcť. Keď im oponujem, že toho mám tiež veľmi veľa, že momentálne nič nestíham, tak našu diskusiu ukončia slovami, že prečo toľko robím, že treba trochu aj žiť. A ja mám pocit, že stojím medzi 2 mlynskými kameňmi. Akoby to, čo vravel kaplan zrazu nezafungovalo. Na jednej strane moja vlastná malá rodinka, na druhej strane vlastní rodičia. Akokoľvek sa rozhodnem, mám pocit, že som sa rozhodol zle. Ak im pôjdem pomôcť, manželka si vôbec neoddýchne. Oberanie jabĺk na našom pozemku skončí tým, že zhnijú v tráve, ktorú som nestihol pokosiť. Nedeľu v noci budem znovu sedieť za počítačom a dorábať všetky tie úlohy, ktoré som nestihol. Doma budeme mať ako po výbuchu, v chladničke nebude nič navarené a takto by som mohol pokračovať. Ak sa ale rozhodnem zostať doma, obremeniť manželku a vyriešiť aspoň pár otvorených úloh, tak sa na mňa zase nahnevajú rodičia. Budú mi dávať prednášky o tom, ako zle ma vychovali, aký som nevďačný, že im neviem pomôcť a podobne.
Tak ostanem doma a snažím sa vyriešiť všetko to, čo nám doma horí. Na úkor hrozna a vlastných rodičov.
Dnešný svet, človek a jeho priority. Určite máte milión skúseností s riešením podobných otázok. Na jednej strane stoja priority, na druhej strane Vaše svedomie a očakávania ľudí, ktorí Vás vychovali. Teda očakávania Vašich rodičov. A voľba stojí iba na Vás. Ako sa rozhodnete? Keby to bolo aspoň trochu ľahšie...
