manzel, rodic, syn, brat, obcan, dusou sportovec, telom uz dnes viac clovek pracujuci hlavou... milujem ludi, sny, fantaziu a vsetky dobre veci... verim na rodinu, lasku, buducnost a na moznost menit veci k lepsiemu... Zoznam autorových rubrík: Zápisky z denníka - občasníka, Úsmevné úvahy, Menej úsmevné úvahy, Súkromné, Nezaradené
Nedávno som poprosil suseda z obce, staršieho a v mnohom skúsenejšieho človeka ako som ja, aby mi poradil v ošetrovaní ovocných stromov. Prichádzala zima a chcel som hlavne mladé stromčeky ošetriť tak, ako treba. Keď som bol malý, boli chvíle, kedy som sa tieto veci mohol učiť od svojho deda či otca. Aká škoda, že ako deti niekedy nevnímame a potom si ani nepamätáme to, čo nás práve v tej chvíli nezaujíma.
Slovensko... spomeniete si na chvíle, keď nás pri tomto slove príjemne hrialo pri srdci, keď sme na našu krajinu boli právom hrdí? Na chvíľu sme sa cítili byť hrdými vlastencami či patriotmi tak, ako málokedy predtým... Boli to chvíle ako víťazstvo nášho hokejového tímu na majstrovstvách sveta, chvíle, kedy v Lige majstrov zažiarila Artmedia, chvíle, kedy sme to natreli Talianom na MS vo futbale, či chvíle, kedy Žilina zdolala Spartu a postúpila... Ale pre mnohých z nás do tejto skupiny patrili určite tiež chvíle, keď sme vstúpili do Európskej únie, keď sme prijali EURO, keď sme v správach stále častejšie sledovali pozitívne správy a informácie o rastúcom hospodárstve či našej životnej úrovni, či chvíle, kedy naša premiérka síce nediplomaticky ale predsa odrazila kritiku zo strany Bruselu za postoj Slovenska k situácii v Grécku na oficiálnej návšteve Nemecka...
Nedávno mal kolega z práce (presnejšie člen nášho topmanažmentu) oslavu svojich 30-tych narodenín. Rozmýšľali sme s ostatnými priateľmi a kolegami, čo by sme mu k jeho životnému jubileu pripravili. Hľadali sme niečo výnimočné, niečo originálne, niečo, na čo by do konca života nezabudol... Všetci pracujeme v „obchode“ a vieme, že na „trhu“ máme len svoje meno a trochu sa zviditeľniť, niekedy nemusí byť na škodu... Napadlo nás, že mu na oslavu zavoláme „Smotánku“...
Minule som sa bol pozrieť v Šamoríne na majstrovstvách Slovenska mužov v grécko-rímskom zápasení. A cestou domov som sa v aute nejak rozhovoril o svojom detstve. Rozprával som svojej manželke trocha o otcovi. ...
Na strednej škole som mal jedného kamaráta, ktorý začal na maturitách svoju úvahu na tému Šťastie asi nasledovne: Šťastie... Čo je to šťastie? Šťastie je, keď na tráve stúpneš do h...a! Svojim spôsobom mal pravdu, no písomnú maturitu zo slovenčiny si musel zopakovať. Vtedy som rozmýšľal, ako by som začal túto prácu ja. Asi tiež nejakou rečníckou otázkou. Ale nič slávne ma nenapadlo. Mal som 18 alebo 19 rokov a o skutočnom šťastí som toho vedel pramálo. Myslím, že čo je to skutočné šťastie, to človek pochopí až v momente, kedy zistí, o čo všetko by prišiel, keby ho nemal. Dnes, s odstupom času, určite by som našiel pár námetov. Zo všetkých ale uvediem práve jeden... taký 6-kilový :-).
Až včera som si uvedomil, a to nie som žiaden jazykovedec, ako veľmi v poslednom čase ochudobňujeme náš jazyk používaním tzv. „komerčných vulgarizmov“. Každý deň všade vôkol počúvam kto je aký veľký K..., kto je P..., koho všetci môžeme.... a kam a podobne. Vôbec sa mi to nepáči. Jednak to podvedome, či chceme alebo nechceme ovplyvňuje každého z nás tým, ako sa z týchto slov stávajú čoraz bežnejšie výrazy, až sa jedného dňa pristihneme, ako sa objavia aj v našom vlastnom slovníku alebo vyjdú z vlastných úst. A jednak tým dnes vskutku zavrhnutiahodným spôsobom ochudobňujeme inak určite krásny a pre mnohých z nás materinský jazyk.
„Leží na chrbáte s rukami prekríženými na hrudi... sú ich plné cintoríny...“ – táto replika z jedného „spaghetti westernu“ sa mi vryla hlboko do pamäti už ako chlapcovi. Vždy, keď si na ňu spomeniem, nedá mi aspoň na chvíľku sa neusmiať. Rovnako ako keď si spomeniem, ako sa Clint Eastwood v jednom z jeho v češtine dabovaných kultových filmov na chvíľu zamyslí nad otázkou svojho kumpána: „Myslíš, žes ho trefil? Myslíš, že je mrtev?“ a po chvíľke svojim chladným hrubým hlasom pomaly odpovie: „Jó... Trefil... Jó.... Mrtev... Myslim.“ Na tieto repliky asi nikdy nezabudnem...
Človek sa vraj učí celý život. A to všade. Či už doma, v škole, v práci, v obchode alebo na blogu... Niektoré veci vraj pochopíme až na smrteľnej posteli. Ako jasne môžu vidieť veci nevidiaci, ako sa dá médiami „tvoriť svetonázor“, alebo ako sa dokáže človek správať k človeku.
V roku 2002 nastúpil do spoločnosti, v ktorej som pracoval, Sýrčan menom Marwan. Bol to človek, ktorý ovplyvnil môj život takým spôsobom, ako doteraz málokto. Raz, keď sme spolu po práci sedeli v aute, povedal som mu: „ Marwan, som rád, že som Ťa spoznal. Viem, že sa od Teba ešte budem mať čo učiť.“
Raz, keď som mal narodeniny, v práci mi gratulovalo zopár kolegov. Každý prišiel a stručne zablahoželal. Po ňom ďalší. Až prišiel na rad „Mozi“. Spýtal sa ma: „Ondrej, obzri sa teraz na chvíľu za seba a povedz mi, čo nové si sa za posledný rok naučil?“. Tá otázka ma naozaj šokovala. Dovtedy sa ma to nikto nespýtal. A to je škoda.
A o dva dni je tu znova. PIATOK. V ten deň akoby čas plynul inak. Možno je to závislé od objemu týždenného stresu, možno to má na svedomí rizikový stupeň. A možno je to jednoducho čarom kalendára... stojí tu vedľa mňa na stole, vzdialený iba na dve kopy týždňovej administratívy a vyžaruje z neho to zvláštne piatkové čaro... Niekto možno na čary neverí, no ja viem svoje...
