manzel, rodic, syn, brat, obcan, dusou sportovec, telom uz dnes viac clovek pracujuci hlavou... milujem ludi, sny, fantaziu a vsetky dobre veci... verim na rodinu, lasku, buducnost a na moznost menit veci k lepsiemu... Zoznam autorových rubrík: Zápisky z denníka - občasníka, Úsmevné úvahy, Menej úsmevné úvahy, Súkromné, Nezaradené
Mám otázku... Skutočne neexistuje rozumnejšie riešenie ako zastaviť výstavbu diaľnic? Skutočne potrebujeme 20 % DPH? Skutočne nevieme fungovať efektívne a inak ako tak, že začneme jednoducho hromadne šetriť na všetkých frontoch? Ći elektronicky obstarávať? Nie je to niekedy na úkor kvality?
Mal som včera možnosť stretnúť sa s blízkym človekom, ktorý si myslel, že leží na smrteľnej posteli. Nebudem dúfať, že ešte neprišiel jeho čas, keďže sa veľmi trápi, má bolesti a s ohľadom na jeho zdravotný stav to bude len horšie. Verím, že pomaly odíde s pokojom v duši, plný šťastia a lásky, ktorou ho včera obklopovala takmer celá jeho rodina. Ale nie o tomto som chcel písať... Chcem sa s Vami podeliť o lekciu, ktorú mi včera tento starý človek sprostredkoval...
Minule som na kázni počul, že máme byť pre druhých ľudí svetlom na návrší. Že máme otvorene žiť život podľa Boha, že sa za to nemáme hanbiť a ako máme „ísť... a hlásať. A mám dilemu, či pred kamáratmi aktívne otvárať túto tému a či sa snažiť presvedčiť niekoho z blízkych, aby šiel so mnou aspoň raz do kostola a vypočul si aspoň jednu kázeň...
Počas mojej predmanželskej prípravy mi raz kaplan povedal, že katolícka viera má pre veriaceho jasne stanovené priority. Na prvom mieste Boh, na druhom mieste manžel/manželka, na treťom deti a potom dlho dlho nič... Myslím, že priority v živote človeka sú naozaj skvelá vec. Niečo ako manuál pri skladaní stavebnice alebo navigácia na lodi. Ale nie vždy je to také ľahké, ako sa to na prvý pohľad zdá.
V auguste 2004 som bol „spoluvedúcim“ v medzinárodnom tábore dobrovoľnej práce (MTDP), ako sa to volá oficiálne. Bolo to v Lukáčovciach, v malej obci pri Nitre. Mojou „spoluvedúcou“ bola Dušana, trpezlivá blondína s veľkými očami a ešte väčším srdcom. Účastníkmi boli medzinárodní študenti vo veku 14-17 rokov, ktorí sa rozhodli počas letných prázdnin dobrovoľne pomôcť pri obnove templárskeho kaštiela.
Včera večer som sa vybral s kočíkom na prechádzku k rodičom. Povedali by ste, nič výnimočné. Ale omyl. Výnimočné to vskutku bolo. A keby len to...
Hneď na úvod radšej uvediem, že tento príspevok nemá ambíciu nikoho provokovať ani povzbudzovať k nejakej národnostnej, rasovej či inej neznášanlivosti... Ale úprimne, som jediný, kto má pocit, že si my, Slováci, necháme viac ako iné národy „skákať po hlave“? A teraz nemám na mysli ani slovensko–maďarskú otázku ani žiadne podobné, našimi „kvázi politikmi“ v súčasnosti toľko rozoberané témy. Myslím tým všeobecne, v živote, v športe, v práci... Mám pocit, že miera našej trpezlivosti, slušnosti, obetavosti alebo prispôsobivosti niekedy nemá hranice. A okolie ma o tom iba utvrdzuje. Len neviem, či je to dobré alebo zlé.
Už keď som bol malý, vedel som, že môj brat je iný ako ostatný. Peťo od narodenia vidí len svetlo a tmu... a tiene – aj to iba pri silnom svetle.
Pred dvoma rokmi som mal možnosť zúčastniť sa zaujímavého projektu cez UNESCO. Stálo ma to obojsmernú letenku do Maroka a týždeň dovolenky. Ale oplatilo sa.
Otec mi vždy tvrdil, že k rodine sa treba správať slušne. Tak k najbližšej, ako i k tej širšej. Vraj rodina Ťa vždy podrží, vždy pomôže, ak to budeš potrebovať. Vždy som mu v tom oponoval. Tvrdil som, že sa k ľuďom budem správať tak, ako sa budú správať oni ku mne. A že skutočný priateľ pre Teba urobí viac. Pred časom mi zomreli obe babky. Nie naraz, postupne. Obe vychovali veľa detí, jedna štyri, druhá päť. Každá bola z iného prostredia, jedna žila v meste, v paneláku, druhá v rodinnom dome s domácimi zvieratami, s vinohradom. Síce tiež v meste, v Nitre, ale akoby na vidieku. A predsa mali niečo spoločné (teda okrem nás, detí a vnukov). Keď zomreli, všetko bolo inak.
