Kedysi som zápasil. Keď som chodil na súťaže, mal som pocit, že všetci Slováci (a to vrátane mňa samotného) akoby v momente, kedy začnú prehrávať, nejako poľavili. Akoby sa nejako vnútorne začali zmierovať s tým, že môžu prehrať. A vo väčšine prípadov sa takýto zápas skončil prehrou, skôr výnimočne tomu bolo inak. Toto som nevidel u Čechov, Maďarov ani Poliakov (ak pozriem len na susedné krajiny). Raz som na jednom medzinárodnom turnaji videl zápasiť Maďara so Švajčiarom. Švajčiar bol maximálne technicky zdatný, keď Maďar urobil nejaký chybný krok alebo pohyb, Švajčiar toho v momente využil a podľa prvých minút to vyzeralo tak, že Maďar v tom zápase absolútne nemá šancu. Ale ten chlapec mal v sebe niečo, čo ma naozaj oslovilo. Ako keby od prvého momentu až po posledný hvizd rozhodcu neustále a na sto percent veril, že vyhrá. A veľmi to na ňom bolo vidno. Nakoniec ten zápas vyhral. Jednoducho toho Švajčiara toľko naháňal, až ho uštval. Pomaly mu začala dochádzať sila a už nebol taký obratný. Myslím, že túto vlastnosť má iba pár našich športovcov a tí, ktorí ju majú, patria k svetovej špičke.
Určite ste na dovolenke zažili deti niektorých západných turistov. V porovnaní so slovenskými deťmi sú to často dosť drzé, arogantné a nevychované deti (teda česť výnimkám). A čím ďalej na západ, tým sú drzejšie. A to určite neplatí len o deťoch. Asi je to pôsobením okolia, čím viac ľudí, čím viac peňazí, čím väčšia konkurencia (v akomkoľvek zmysle), pravdepodobne tým tvrdší či priebojnejší jedinec musí byť. Ale je to len situáciou v danej krajine? Alebo je to aj určitou vrodenou predispozíciou?
Včera (16.10.2007) som mal stretnutie s jedným Rakúšanom, ktorý rozbehol niekoľko podnikateľských aktivít v oblasti telemarketingu a predaja cez internet v strednej a východnej Európe. A pomaly expanduje do ďalších krajín. Všetky aktivity riadi z Bratislavy. Má tu zamestnancov, ktorí telefonicky či cez internet komunikujú na existujúcich či potenciálnych zákazníkov spoločnosti z okolitých alebo vzdialenejších krajín. Keď som sa ho spýtal, prečo si za centrálu zvolil práve Slovensko, jeho odpoveď ma dosť prekvapila. Najprv spomenul všetky tie slabé stránky našej krajiny (ak rozprávame o podnikateľskom prostredí) ako ochotu niektorých subjektov u nás proaktívne a bez zbytočnej byrokracie „riešiť veci", potom špecifické zvyklosti a komunikačné zručnosti niektorých obchodných partnerov, ako ich stihol pozorovať či zažiť na vlastnej koži. Niečo v štýle „Na Slovensku je to tak." Ale potom spomenul jednu kľúčovú vec, ktorá ho presvedčila, že práve tu nájde to, čo potrebuje.
Citujem: „Pán Gombárik, sledoval som Slovákov, Čechov, Poliakov i Maďarov, ako reagujú na ľudí iných národností. Ako dokážu komunikovať, ako dokážu riešiť požiadavky zákazníka inej národnosti. A zistil som, že Slováci majú jednu jedinečnú vlastnosť. Že sa vedia veľmi rýchlo a veľmi ľahko prispôsobiť. Slovák nemá žiaden problém vyriešiť akúkoľvek požiadavku Nemca, Rakúšana, Čecha, Maďara či Poliaka. A toto som v rovnakej miere zatiaľ inde nenašiel."
Myslím, že trafil kliniec presne po hlavičke. Časy sa menia. To čo bolo včera slabou stránkou môže byť dnes našou konkurenčnou výhodou. Áno, žijeme v dobe, kedy sa „ráta" úspech jednotlivca, no možno práve vďaka tomu. Verím, že naša slušnosť, prispôsobivosť, trpezlivosť a obeta začne jedného dňa stúpať na hodnote, možno viac ako nehnuteľnosti. Tak spolu skúsme popracovať na svojom sebavedomí a prirodzenej priebojnosti, no súčasne sa pritom my, Slováci, nezbavme toho, čo nás robí výnimočnými. Našej ľudskosti...
