Rodičia boli k Peťovi pri výchove dosť tvrdí, nerobili medzi nami nejaké veľké rozdiely, nikdy mu nedávali pocítiť, že by si od sveta mal žiadať alebo mal dostať menej ako ja alebo ktokoľvek iný. Ako s obľubou spomína, keď ho otec posadil na bicykel, aby sa trochu pobicykloval a všetci okolo sa čudovali, otec povedal iba: „No a čo keď spadne, však spadne ako ostatní.“
Kto nevedel, že Peťo nevidí, často si to ani nevšimol. A ak by ste ho stretli teraz niekde na ulici, stavil by som sa, že si to tiež nevšimnete. Aj vďaka takejto výchove je dnes Peťo úplne samostatný, sebavedomý a určite sa nikde nestratí. Už počas základnej školy chodil Peťo do školy sám vlakom z Bratislavy do Brna. Naši ho najprv sprevádzali, neskôr vozili na stanicu a odprevadili do vlaku, ku koncu školy už chodil úplne sám. Dnes aj vďaka tomu nemá problém odísť za kamarátmi do Prahy či inam.
Ako dieťa som to, že Peťo nevidí, moc neriešil. Bol pre mňa jednoducho mojim starším bratom. Zažili sme si toho spolu ako bratia počas detstva mnoho, od popálenín cez jazvy až po prst, ktorý som mu nechtiac takmer pomlel v mlynčeku na mäso (spolu sme raz doma mleli mäso na fašírky, on tlačil mäso do mlynčeka, ja som mlel až tam zrazu žiadne mäso nebolo a Peťo začal kričať. Našťastie si to odniesol len Peťov necht). Chodili sme sa spolu často bicyklovať na tandeme, boli sme spolu v tábore pri mori, po večeroch sme si pred zaspávaním rozprávali prvé zážitky s dievčatami. Dokonca sme spolu raz pri dome dostali riadnu nakladačku.
Dnes sa na Peťa pozerám úplne inak. Uvedomil som si, že najmä vďaka nemu som dnes taký aký som. Keď sme sa s Peťom v detstve vonku niekedy pohádali a boli sme tam sami dvaja, nechal som ho stáť tam, kde bol a pomaly som sa vzdialil. Povedal som si: „Veď nech si domov ide sám, keď je taký!“ Stál som trochu obďaleč a sledoval, čo sa udeje. No Peťo tam ostal jednoducho stáť. Neviem, či bol viac smutný, nahnevaný alebo bezmocný. O chvíľu som si uvedomil, že toto na Peťa neplatí, že takto by som to riešiť nemal. Prišiel som k nemu, chvíľku sme sa jeden druhému ospravedlňovali a išli sme spolu domov. Stalo sa to ešte niekoľko krát, kým som to naozaj nepochopil. Mám pocit, že keby som Peťa nemal, dnes som ďaleko zlomyseľnejší.
Ale to nie je jediná vec, čo sa mojej osoby týka, ktorú má Peťo „na svedomí“. S manželkou sme sa obaja vždy čudovali, čím to presne je, že sa každému prihovorím. Že rád rozprávam a že rozprávam veľa. Až mám niekedy problém prestať rozprávať a počúvať. Nemám naozaj problém opýtať sa kohokoľvek, kdekoľvek a na čokoľvek. Donedávna som si myslel, že to mám po mame. No nie je to tak. Keď som bol pred pár dňami v Chorvátsku pri mori, trochu zrelaxovať, mal som čas porozmýšľať aj nad takýmito vecami. A počas jedného z nočných rozhovorov s mojim už takmer 16-ročným švagrom, som si uvedomil, že som taký vďaka Peťovi.
Veď on ma „nútil“ na všetko sa spýtať, tá jeho nekonečná zvedavosť vždy a všade, stále ma zahŕňal otázkami, kde sme, kade ideme, čo je okolo a podobne. Ak sme boli v obchode, pýtal sa na to, čo tam majú, čo to dokáže, koľko to stojí, ako to vyzerá a podobne. Častokrát som ani ja nepoznal odpoveď, tak nepomohlo nič iné, len sa spýtať. Keď sme boli spolu sami, bol som jeho očami ja. A moje ústa.
Peťo ma počas detstva v mnohom usmernil a myslím, že iba tým správnym smerom. Je toho veľa, za čo mu môžem ďakovať. To čo som v tomto článku načrtol, to je iba nepatrný zlomok. Hlavne vďaka nemu som dnes taký aký som. Preto dnes hrdo hovorím – „Mám nevidiaceho brata. Vďaka bohu!“
