O Hečkovcoch viem niečo málo z počutia, túto pieseň som dohromady počul iba zopárkrát. Že je to staršia skladba, to viem najmä vďaka obalu CD, ktoré som si kúpil v niektorom z hypermarketov. Ale chytľavá je riadne, to treba uznať. Pustil som ju raz, potom znova, až kým sme nezaparkovali pri trhovisku. A odvtedy som si ju vyspevoval. „Slečna, ja Vás zveziem, moje auto je dosť veľké...“. S úsmevom na tvári sme sa s Beou rozprávali o tom, aké autá jazdili v časoch nášho detstva. Hranatý Fiat Mirafiori mohol v tom čase naozaj očariť najmä veľkosťou. „Pre dlhých i krátkych“ - možno by pri predaji tohto auta vtedy uspel i takýto slogan. Nuž kto vie?
Pomaly som stratil prehľad. O cenách, o ľuďoch, o Beáte. Len som si spokojne ďalej kráčal medzi marhuľami. A potichu vyspevoval: „Slečna, ja Vás zveziem!“. Zrazu som zastal. Pomaly (s jemnou dávkou zotrvačnosti) som sa otočil smerom k svojej vyvolenej a s úsmevom som nahlas zopakoval refrén. A v tom som zmrzol. Vedľa mňa stála celkom cudzia, trochu staršia žena. Pozerala na mňa naozaj dosť šokovane. Akoby zrazu zastal čas. Chvíľu sme na seba bez slova pozerali, potom som konečne zaradil spiatočku. Kým som našiel Beu, premýšľal som o tom, ako sa asi cíti „úchyl“.
Tá žena teraz o mne asi nemá dobrú mienku. A ja vlastne môžem hovoriť o šťastí. Neušla sa mi ani facka, ani poriadne zaucho. Ale ako si s kolegami v práci neustále opakujeme, na „Trhu“ máš len svoje meno. A to moje utrpelo hneď na tom najväčšom trhu v Bratislave. Tak ak to niekto číta, kto sa ocitol v podobnej situácii ale na druhej strane, skúste sa zamyslieť vždy aj nad tým, ako by to mohlo byť, ak by to náhodou bolo inak.
