Už som o Anne nechcela písať. Ale nedá mi to. Keď som si pozrela tých pár minút záznamu, opäť mi telom prebehli zimomriavky. To vďaka hudbe. Jiří Phillip zložil neskutočne nádhernú hudbu. Nádhernú. Boľavú. Poetickú. Krutú. Plnú citu.
Ak neviete, o čom hovorím, kliknite sem. Pochopíte.
Namiesto vysvetlenia príbehu ponúkam pár veršov. Pár veršov, ktoré mi na pamiatku darovala Anka Gürtlerová.
Bolestne sladké,
smutno krásne,
príbeh lásky kde svetlo zhasne.
Než radosť umrie a zavrie oči,
ešte chce na nebi hviezdy zočiť.
Srdce ustrnie v poslednom vzdychu.
Duša zanechá telo v tichu,
pieseň sa rozleje po strunách.
Príbeh čo sladký úsmev núka,
boľavo hladká nežná ruka,
a úsmev chutí po slzách.
Taký je príbeh smutnej lásky.
Mladosti priniesla staré vrásky,
jej duša blúdi po temnotách.
Len keď smrť prikryje studenou rukou,
akoby niekto sviečku sfúkol,
pokoj sa rozhostí ako v snách.
Ešte raz ďakujem za všetky spomienky.
