V nedávnych dňoch prebehol summit vrcholných predstaviteľov členských štátov Európskej únie. Pôvodný „štandardný" summit EU sa po odmietavom írskom referende o prijatí Lisabonskej zmluvy zmenil na krízový summit, ktorý mal ujasniť ako bude Európska únia pokračovať ďalej ohľadom procesu ratifikácie či samotného postavenia zmluvy . Iste je zaujímavosťou, že najproblematickejšou krajinou summitu nebolo Írsko ale paradoxne Česká republika !
Pozícia Írska na summite bola síce nepríjemná, z pohľadu krajiny komplikujúcej proces ratifikácie Lisabonskej zmluvy. Vzhľadom však na to, že táto pozícia nebola spôsobená „politikárčením" a krokmi írskej vlády ale demokratickým a slobodným rozhodnutím občanov „zeleného ostrova", nebolo možné nič iné len namiesto odsudzovania a obviňovania hľadať nejaké riešenia čo ďalej. (Ohľadom írskeho referenda sa možno len zamýšľať nad tým čo prispelo k zamietavému postoju Írov - viď úvod môjho predošlého článku „EU: Ako ďalej ?" http://gorst.blog.sme.sk/c/152371/Europska-unia-Ako-dalej.html )
Tu sa však plne ukázala problematickosť a nevyspytateľnosť Česka ako neúnavnej, euroskeptickej krajiny !
Treba dodať, že ešte tesne pred summitom sa podaril veľký úspech z pohľadu snáh o pokračovanie ratifikácie Lisabonskej zmluvy. A to jej definitívne odsúhlasenie britským parlamentom. Británia sa tak neočakávane (a možno i nechcene), vzhľadom na svoje tradičné a silné euroskeptické postoje, stala prvou krajinou, ratifikujúcou zmluvu aj napriek írskemu „nie" ! Bola to určitá správa ostatným, prichádzajúca tesne pred summitom EU.
Ani to však nebolo jasným signálom pre vládu Česka, že ostávajúcich 26 krajín (započítavajúc aj írsku vládu !), je za udržanie zmluvy „nažive" a za pokračujúci proces ratifikácie ! Česko i napriek tomu svojim novonadobudnutým vyhradeným postojom spôsobilo neschopnosť ujednotiť sa v záverečnom komuniké summitu na formulácii, ktorá by vyzývala zvyšných sedem členských krajín k pokračovaniu ratifikačného procesu.
Práve naopak, vyhlásenia českej delegácie a hlavne predsedu vlády ČR Mirka Topolánka (ODS) hovorili o pozastavenej a neskôr dokonca o zastavenej ratifikácii Lisabonskej zmluvy v ČR. Ale už nie tak dôrazne sa zmieňovali aj o dôvode, a to žiadosti hornej komory českého parlamentu - Senátu, o preskúmanie Lisabonskej zmluvy na ústavnom súde ČR (z iniciatívy práve senátorov za ODS). Na tom by však nebolo nič zlé, keby tieto vyhlásenia neboli obohatené o ďalšie Topolánkové názory na ratifikačný proces v ČR a jeho možnej úspešnosti. „Pravdou je, že kdyby k té ratifikaci docházelo teď, tak si nevsadím na to české 'ano' ani sto korun."- toľko Topolánek, šéf vlády, ktorá sa zaviazala a je tiež zodpovedná za dokončenie ratifikácie, o jej možnej úspešnosti. Takýto záporný postoj sa asi dá od ODS očakávať i v prípade, že by ústavný súd ČR nevyhlásil, že je zmluva v rozpore s českou ústavou a preto by z jej obsahového pohľadu už nič nemalo brániť v schválení českými zákonodarcami.
Spolu s už klasickými vyhláseniami českého prezidenta Václava Klausa (priam už patetického eurokritika) sebaisto prorokujúceho o jasnom konci ratifikácie zmluvy, je zdá sa postoj vrcholných predstaviteľov nášho západného suseda v Európe úplne osamotený. I to asi niečo vypovedá o aktuálnom českom „politikárčení", momentálne vnucujúcom sa do centra pozornosti na celoeurópskej úrovni.
Dnes sa už zdá jasné, že nezarátajúc legitímne rozhodnutie írskych občanov, najväčšou prekážkou v ďalšej ratifikácii zmluvy bude česká politická garnitúra ODS so svojim nepotlačiteľným euroskeptickým ladením a snahou umelo vtlačiť Česko do stredu diania a zvyšovať mu tak jeho dôležitosť.
A nakoniec neprehliadnuteľnou je i česká sebaistota a dôvera vo vlastné (zatiaľ absolútne nekonkrétne) riešenia, ktoré chce Česko uplatniť počas svojho predsedníctva v Rade začiatkom roka 2009, v prípade, že by Lisabonská zmluva nevstúpila v platnosť (predpoklad vstupu zmluvy v platnosť je práve 1. Január 2009).
