Je to otázka, ktorú si kladie hádam každý,kto ešte stále hľadá sám seba, oporný bod, o ktorý by oprel svoje ego.Môj priateľ mi už dva roky robí cestu, po ktorej kráčam. Predtým bola moja cesta iba zarasteným, hrboľatým chodníkom.Občas zarástla trávou a ja som nevedela, ako ďalej.Neraz som zišla z cesty a neraz som to trpko oľutovala.No dnes už mám po svojom boku cestára. Naša cesta je dosť široká, rovná a verím, že bude aj dosť dlhá. Ktokoľvek sa môže stať cestárom.Vytvoriť cestu, po ktorej bude kráčať celý život.Cesty ľudí sú rôzne.Rovné pre rovných ľudí, krivolaké pre krivákov a hadov.Široké pre dvoch, úzke pre jedného,do kopca pre tých, čo sa snažia v živote niečo dosiahnuťa z kopca pre tých, čo rezignovali.Každý má možnosť byť cestárom svojho vlastného života.No mali by sme pamätať na to, že našou cestou môžu občas kráčať aj iní.Preto by sme mali robiť to, čo je správne,aby ľudia čo pôjdu v našich stopách, nemuseli schádzať z cesty.
Cesty
Môj priateľ toho veľa nenahovorí. To však neznamená, že nemá čo povedať. Je to správny človek, na správnom mieste a ja som rada, že ho mám. Včera som v jeho počítači objavila vetu: „Čo chcem robiť?“ Otázku, ktorú položil sám sebe, ale zrejme nenašiel odpoveď.