Nepokojná duša

Zbavím sa všetkých pochybností a začnem veriť. Začnem veriť sebe aj ľuďom. Spomalím prúd zmätených myšlienok, ktoré v nej spôsobujú chaos. Vymažem z pamäti všetky nepríjemné spomienky a nechám si len tie pekné. Prestanem sa utápať v slzách a začnem sa viacej usmievať. Znie to ako predsavzatia do nového roka. Človek ich vysloví, aby mal pokoj v duši, ale väčšinou na ne rýchlo zabudne. Duša však nemá nikdy kľud. Stále čaká. Možno zajtra, možno o pár týždňov, možno o rok. Moja duša čaká a trpí. S každým sľubom, ktorý jej dám a potom nesplním, strácam nádej na jej uzdravenie. Cítim, ako chradne v tme a chlade môjho vnútra. Počujem ju tíško nariekať a keď sa pozriem na svoj obraz v zrkadle, vidím, ako mi jej slzy vyrývajú na tvár vrásky. Keď moja duša upadne do kómy a ja zostanem uväznená v prázdnote svojej telesnej schránky,spomeňte si prosím niekto na mňa. Aká som bola hlúpa, keď som ju nechala odísť. Ako som ju nahú vystavovala na obdiv pokrytcom a hlupákom. Ako som z nej rozdávala kúsok po kúsku ľuďom, ktorých som chcela milovať. Ako som ju vyčerpávala večnými únikmi pred zodpovednosťou. Ako som ju zaplavovala zbytočnými slzami, ktoré rozožierali jej jadro. Ako som ju živila beznádejou a smútkom, aby nakoniec sama prepadla beznádeji. Ako som ju zatláčala do kúta, aby som do nej v záchvatoch hnevu mohla kopať.Zošaliem. Celkom iste. Neviem, kedy presne, ale určite to bude čo nevidieť.