Uplynulo už sedem rokov od pokorujúcich, vyraďujúcich previerok. Následky “normalizácie” v kultúre boli zničujúce. Kultúrne aj mravne. Previerky v roku 1970, v ktorých sa povinne každý tvorca musel jednoznačne vyjadriť o okupácii (a pomenovať vpád vojsk Varšavskej zmluvy “bratskou pomocou”) nečakane ohli chrbtice aj ľuďom, o ktorých by to človek v živote nepredpokladal. Niet sa čo čudovať, veď bola zjavne ohrozená každého existencia. Nečakane sa objavila súvislosť s dávnym procesom s Galileom Galileim (1564-1642), ktorého inkvizícia nútila odvolať spis, ktorým sa priklonil ku Koperníkovmu zisteniu, že Zem nie je stredom Vesmíru. Vtedy (podľa Brechta) vyriekol matematik, fyzik a astronóm prekrásnu myšlienku, ktorá aj mňa naplno zasiahla: “Kto nepozná pravdu, je úbohý hlupák. No kto ju pozná a zamlčuje je zločinec”. Galileiho drámu a postoj ako rekonštrukciu inkvizičného procesu zobrazil veľmi sugestívne aj menej známy maďarský dramatik László Németh v roku 1955 (zaujímavý kontext v súvislosti s protistalinským respektíve protikomunistickým povstaním v Budapešti r. 1956!). Kto to dovtedy nevedel, mohol si pripomenúť aj stalinské monstre-procesy (1937) a najmä ich výsledky vyjadrené počtom mŕtvych, popravených oddaných revolucionárov, ktorých dal odstrániť J.V.Stalin (N.I. Bucharin /1888-1938/ ktorý až do okamihu popravy neveril, že je toho jeho priateľ “Koba” -Stalin- schopný a mnohí ďalší, vrátane vraždy Trockého). Kto dovtedy nevedel, musel vedieť, alebo aspoň tušiť k akým až dôsledkom ho môže doviesť otvorený odpor voči moci domáceho komunistického režimu, ktorý sa krvavo inšpiroval sovietskym vzorom. Preto, najmä preto nechcem a ani nemôžem posudzovať alebo odsudzovať tých, ktorí radšej podpísali svoj mravný debakel akoby prišli o svoj (možno) život, alebo (určite) o postavenie, ktoré ich živilo. Toto na vysvetlenie aby si niekto náhodou nepomyslel, že svoj postoj v tejto kauze chcem akosi (nenápadne)“glorifikovať”. Nie, mám hlboké pochopenie pre postoj tých, aj priateľov, ktorí aj mňa sklamali. Vo svetle možnej a naozaj reálnej hrozby - veď nebyť Husákovej osobnej skúsenosti s ponížením a ohrozením vlastného života. možno by “normalizačné” roky vyzerali aj krvavejšie. No i tak boli zničujúce a napokon ani Husák v skúške histórie neobstál a stal sa sám (možno) nedobrovoľným aktérom iného druhu osobného poníženia a prehry. Prenikavo toto a celú “kalváriu” niekdajších oddaných revolucionárov pomenoval epochálny básnik Laco Novomeský po svojej rehabilitácii a po návrate z komunistického väzenia (1969). Povedal: “...Nesmie ísť o to, aby sme mlčky, bez reči, bez spytovania vlastného svedomia, bez pomenovania chyby chybou, falošnosti falošnosťou, lži lžou, hanby hanbou, škodlivosti škodlivosťou, áno i zločinu zločinom pokúšali sa prosto prejsť k dennému poriadku, akoby sa nič nebolo stalo.... Tragika veci je v tom, predovšetkým v tom, že sme o tejto veci presvedčovali nášho čitateľa, že sme mýlili a pomýlili celú generáciu, ktorá stojí rozpačitá, bezradná, zbavená istoty a bez pôdy pod nohami. jej musíme vrátiť dôveru, vieru v pravdu, ktorú ale musíme nájsť sami v sebe.”(Nové slovo, 1981,5. februára).
Jeho slová o bludných omyloch socialistickej moci platia podnes a aj v nových súvislostiach a mali sme ich v živej pamäti. Takže – aké vystatovanie, alebo odsudzovanie. Každý sa zachoval v osudných previerkach tak ako vedel a ako chcel. Ak som sa ja osobne nesklonil pred touto hrozbou, nemôžem sa vyhovárať, že som nevedel, do čoho idem. No v roku 1968 som končil jeden zo svojich prejavov citátom z čínskeho filozofa ako výzvou k odporu: “Keby ste kedykoľvek akýkoľvek múr zbadali postavený okolo slobodného človeka a nič iné nemali po ruke len vlastné čelo, prebite ten múr!” A toho som sa aj držal. Za “čelom” som si predstavoval “rozum”. Nemohol a ani nemienil som popierať vlastné slová a tak sa stalo, čo sa muselo stať. Nikdy som nežiadal a ani nebudem žiadať rehabilitáciu, pretože som vtedy konal s plným vedomím. Toľko stručne ku kulise dejín, v ktorej sa odohral môj pokus o návrat k tvorbe.
Napriek tomu, že som patril do skupiny “nedovolených” autorov a tvorcov, mal som niekoľkých známych a priateľov, ktorí so mnou, stigmatizovaným, neprerušili kontakt. Jeden z nich vtedy dramaturg slovenskej televízie Milan Kotrbanec s pohnútkou zaiste ušľachtilou, aby ma vytiahol z prítmia zákazu do svetla tvorby, ponúkol mi titul na scenáristické vytvorenie a potom (nádejne “možno” aj) režijné realizovanie námetu o nepokojoch a demonštráciách poľnohospodárskych robotníkov v Šuranoch.. Žartom som mu povedal, že áno, ak mi zaručí istotu, že môžem v deji spomenúť fakt, že za Masarykovej republiky mohli v parlamente vystupovať aj komunistickí poslanci – jeden z nich sa mal stať protagonistom námetu. Milan ma vyhlásil za blázna, ktorý nedbá o blaho svojej rodiny a odmieta lákavú ponuku na azda aj seriál z dejín revolučného pohybu nášho ľudu. A znechutene sa odobral vedľa (mali sme chaty vedľa seba) za Jožom Medveďom, ktorý sa námetu ujal a neskôr ho aj v televízii realizoval. Milan Kotrbanec mi môj nerozum otĺkal o hlavu pri každej príležitosti. Vtedy som mu ponúkol tému o štúrovskom básnikovi Jankovi Kráľovi, ktorý v Príbelciach v marci roku 1848 rozpútal vzburu proti zatajovaniu prijatého zákona o skončení poddanstva a bol za to zatvorený vo väzení v Šahách a v Budapešti, odkiaľ ho vyslobodil iba chorvátsky bán a generál Jelačič, keď pohrozil, že “ak nebude okamžite na slobodu prepustený slovenský básnik Janko Kráľ, každého Maďara ktorého zajme jeho vojsko dá na najbližšom strome bez milosti obesiť”. Hrozba zabrala. Zabrala však aj moja ponuka, ktorú som cielene zabalil do Kotrbancovho “seriálu” o revolučných bojoch nášho ľudu. “No vidíš!” potešil sa Kotrbanec. “Tak sa pusti do scenára, na toto ti vybavím zmluvu!” Prekvapenému Milanovi som zdelil, že ja mám už scenár hotový. Po celých sedem rokov, čo som nesmel režírovať film, som písal scenáre. Bolo to také sebazáchovné konanie. Aby som zvládol svoje odstavenie od réžie, napísal som za tie roky päť celovečerných scenárov – ako sa hovorí: do šuplíka. A Janko Kráľ, to bola ešte vo forme filmovej poviedky moja dávna ročníková záverečná práca v treťom roku štúdií na AMU v Prahe a predtým ešte dávnejšie existovala táto téma aj vo forme námetu na operné libreto. Janko Kráľ ako básnik ma fascinoval trvalo podnes, ale už aj ako gymnaziálneho študenta svojimi neuveriteľne sugestívnymi baladami. Zakliata panna vo Váhu a Divný Janko, nezabudnuteľný môj čitateľský zážitok. A medzera v jeho životopise, označovaná podnes ako “záhadné blúdenie Janka Kráľa” ma podnecovala k tvorbe a poodhaleniu tejto “záhady”. Tak vznikol aj môj do šuplíka písaný scenár celovečerného filmu, mimochodom jediný v mojej filmografii, ktorý je čisto autorským dielom od námetu cez scenár až po réžiu. A bol v tej chvíli aj potvrdeným príslovia, že “náhoda žičí iba pripraveným”. Literárno-dramatická redakcia STV scenár prijala a dokonca súhlasila v spolupráci s Kolibou, že budem scenár viesť aj režijne. Všetko nasvedčovalo na to, že sa “ľady prelomili” a možno pomohol v zákulisí aj Miroslav Válek, čo však nemám potvrdené, je to iba domnienka, veď Válek pomohol aj iným, Iľjovi Zeljenkovi napríklad. Ale aj celková atmosféra v kultúre sa trochu menila, veď už aj Uher, Hollý, Hanák znova nakrúcali, milosť dostali aj do dokumentárneho filmu “za trest pre vlastný postoj” presunutí Peter Solan a Juraj Jakubisko. Mohol som sa oprávnene domnievať, že klauzula skončila. V tomto vedomí a s riadnou dávkou pocitu šťastia som sa pustil do nakrúcania filmu o nepokojnom búrlivákovi, básnikovi, ktorý chcel svoj život dať do súladu so svojou tvorbou, nepoučiteľnom romantikovi a kritikovi Štúrovej opatrnosti pri vydávaní Slovenských národných novín, geniálnemu básnikovi Jankovi Kráľovi, ktorý sa vytratil z vlastného životopisu aby sa objavil na čele vzbury so svojimi plamennými výzvami, ktoré ho napokon doviedli do väzenia. Vo všetkých parametroch mi jeho osud bol blízky a s primeranou vášňou som ho spodobil vo svojom filme, netušiac, že je to opäť na dlhú dobu (desať nasledujúcich rokov) môj film posledný. Ale – stalo sa.
Už uvedenie filmu sprevádzali niektoré nezvyčajné anomálie, o ktorých mi podrobne referoval Milan Kotrbanec, ktorý sa podpísal ako dramaturg na už hotový scenár. Šéfredaktor oddelenia Literárno-dramatická redakcia, niekoľkonásobne krát dával film interne premietnuť viacerým autoritám. Čosi sa mu nepozdávalo, alebo šípil, že sa to nebude pozdávať iným, predovšetkým vysokopostaveným súdruhom na ÚV, neviem, aká bola skutočná príčina, najskôr predvídavá opatrnosť (mal v televízii prezývku “zajko-bojko, a tejto prezývke bol verný). Dosť na tom, film videli: Dr. Mrlian, Dr. Ján Števček, Vladimír Mináč, všetko autority naslovovzaté film odobrili. Dokonca i Vladimír Mináč, s ktorým som absolvoval ostrú polemiku už vo fáze literárneho scenára (zachoval som si tento klenot vo svojom archíve) i ostatní sa priaznivo vyslovili o filme, takže nebol síce vyslovený zákaz filmu, ale bolo jasné, že niečo nie je v poriadku. Bolo po vydaní Charty 77, zase sa po istom oddychu začali hľadať “nepriatelia socializmu”, usporiadali sa mohutné “protesty umelcov” (Praha), ktorí “protestovali” proti textu, ktorý z nich nikto nepoznal, lebo uverejnený nikdy nebol. Disidenti, (Havel) ktorí Helsinský protokol o ľudských právach používali ako zbraň proti neslobode režimu boli zatváraní a zasa prepúšťaní, kolovali ilegálne texty zakázaných autorov (B.Hrabal, zo slovenských Ivan Kadlečík, Dominik Tatarka), bolo dosť napätia v kultúre, aj obviňovania. A tak som začal pátrať. S Mináčom som si vzhľadom na našu polemiku netrúfal, Dr. Mrlian, s ktorým som sa zoznámil na jednej premiére v Nitrianskom divadle a presedeli sme vtedy pri jednom stole do včasného rána, mi povedal: Dajte na úvod filmu veľký titulok: “odohráva sa v roku 1848” a bude to v poriadku. Namietal som prekvapene: Ale pán profesor, veď to, že Janko Kráľ žil a pôsobil v roku +848 je zrejmé nielen z deja samotného môjho filmu, ale aj každému, kto chodil do základnej školy. To predsa vedia aj členovia Ústredného výboru KSS! Dr. Mrlian sa usmial a spiklenecky dodal. Nevedia, súdruh Grečner, verte mi, ja tam chodím. Nevedia. Poslúchnite moju radu a dajte tam ten titulok. Bol som zaskočený, ale nemal som dôvod neposlúchnuť radu múdreho človeka. A skutočne. Titulok sme dali vkopírovať na začiatok filmu – a film sa odpremietal, resp. odvysielal v televízii. No dramatické napätie okolo tohto titulu neutíchlo, ba zosilnelo. Okrem zábavnej “pripomienky” folkloristu Martina Ťapáka, že je tam presila folklóru, najmä v oblečení, ktorú som bral ako kuriozitu, lenže Martin Ťapák bol v tom čase generálnym riaditeľom Slovenského filmu a ako sa ukázalo, aj mocným a dôležitým oponentom filmu (viď Karline manželstvá a kapitolu o tom ako som mal ďalšiu réžiu filmu odobratú). Ale až keď mi Ján Števček, jeden z vyzvaných posudzovateľov a môj osobný priateľ napokon povedal, že môj film končí záberom na detail tváre Janka Kráľa snímaný cez mreže a Juraj Kukura hľadí priamo do kamery (ako vnútorný monológ básnika pritom znejú verše Janka Kráľa z básne Šahy). a to je hlavná príčina, lebo v období vysielania sedí vo väzení v Prahe Václav Havel , spoluautor Charty. A v tvojom filme, dodáva Jano Števček, znejú verše Janka Kráľa tak aktuálne, že to až mrazí, len si ich znova pripomeň a pochopíš, prečo nástojil Dr. Mrlian na tom titulku a prečo Ti nedovolili naďalej pôsobiť ako režisérovi. Pochopil som teda tú nezvyčajnú anomáliu s viacnásobným schvaľovaním filmu a trocha ma zamrazilo. Vedel som znova, čo to znamená. A naozaj to znamenalo tých desať rokov navyše. Toto sú verše z básne Janka Kráľa Šahy ktoré ako záverečná bodka znejú z plátna do publika v tom zmätenom roku 1978. A tvár Janka Kráľa za mrežami dvihne pohľad, bez mihnutia hľadí do publika. Znejú verše:
Čo poviete na to, jestli je nevinný?
Čo poviete na to, keď pre túžby cnosti,
sväté presvedčenie, cit spravodlivosti,
pre zásluhy, brané od vraha za hriechy
musí sa odrieknuť už všetkej potechy,
vydrapený silou zo svojho úkonu
na posmech poriadku, súdu i zákonu,
za dôvod očitý o ráze zákonov,
že obec nejedna je hŕba kujonov,
držiacich sa preto ak´ reťaz pospolu,
aby ich hanebnosť, mala moc zákonu......
Príde čas, že hroby vstanú,
hory, doly vravieť budú,
ale teba, duša drahá,
nikdy v svete nezabudnú....
Janko Kráľ v tej chvíli skloní zrak. A film skončí, hudba doznie spolu s výkrikmi. Totiž, navyše akoby textu básne nebolo dosť znejú mimo obraz hlasy prívržencov Janka Kráľa a príbelského učiteľa Jána Rotaridesa, ktoré vytrvale, nástojčivo a opakované volajú:
“Pustite nevinných! Pustite nevinných!”
Musím sa však priznať, že som naivne nepredpokladal a nepostrehol dráždivé súvislosti s dobou vysielania, ba navyše som naozaj nevedel, že Havel sedí vo väzení. Bol som však vášnivým čitateľom ilegálneho Bohumila Hrabala a Dominika Tatarku. V tom závere sa asi prejavilo podvedomie a “trafená hus” intenzívne zagágala.
