Som filmový režisér a zaujímam sa o všetko čo súvisí s umením a súčasným svetom. Po tom ako sa pre (údajný)nedostatok peňazí (pre kultúru) asi definitívne zrútil môj sen nakrútiť aspoň ešte jeden film (nakrútil som ich 7), vrátil som sa k písaniu poézie (vydal som dve zbierky). Na to netreba sponzora.Stačí metafora a papier. A je to tvorba, tak čo. Zoznam autorových rubrík: film, príbehy, Súkromné, Nezaradené
Ozaj je umenie pre človeka potrebné? Je taká zvláštna doba, že takáto otázka nemusí byť zvláštna, naopak, často sa vyskytuje.Niekto tvrdí, že potrebné nie je, iný zasa, že umenie je iba pre tých, čo by bez umenia boli nešťastní.
Vyrastal som v rodine, kde meno prvého prezidenta ČSR T.G.Masaryka bolo vždy a bezvýhradne vyslovované s absolútnou úctou. Prevzal som v domove pestovaný rešpekt a dlho som sa ho pridržiaval. Napokon, táto úcta i rešpekt boli zaslúžené. Ak sa tento bezvýhradný postoj presunul z obdivu ku kritickému hodnoteniu, má to príčinu v tom, že som dielo T.G. Masaryka začal aj pozorne čítať.
Celý svet je skonštruovaný na princípe: príčinanásledok. Ťažko veriť, že existujúci svet vznikol “len tak” bez príčiny a tak zložito, že v každej živej bunke je zakódovaná nielen príčina (smerujúca späť k nekonečnu) ale aj účel následku (rovnako smerujúci vpred k nekonečnu) – viď napríklad dedičnosť.
Či chcem alebo nie, musím sa k jednej otázke vrátiť. Nedávno som čítal knihu Juraja Mojžiša o Marenčinovej pozícii v dejinách slovenskej kinematografie. Filmár na križovatkách času - sa volá táto zaujímavá a veľmi užitočná kniha, ktorá osvetľuje nemilosrdne ostrým svetlom niektoré temné zákutia rozvoja kinematografie na Slovensku, špeciálne v období veľkej križovatky dejín, prudkej schematizácie a neskôr postupného presvitania a návratu slovenského filmu do sféry umenia. Málokto si uvedomuje, že slovenský film pred februárom roku 1948 začal na vysokej umeleckej úrovni filmom Paľa Bielika Vlčie diery. Čo sa stalo potom, aj o tom je táto pozoruhodná kniha. O degradácii a o postupnom vzkriesení, na ktorom má Albert Marenčin nemalú zásluhu.
Keď som koncom sedemdesiatych rokov sedel v jednom bratislavskom kine, premietal sa film Ingmara Bergmana Jesenná sonáta. Bergman bol vtedy jeden z najuznávanejších a obdivovaných tvorcov svetového filmu, vo filme hrala Ingrid Bergmanová (náhodná zhoda priezvísk) a Liv Ullmannová, obidve slávne z iných filmov po celom svete. Príbeh filmu strhujúci vnútorný zápas medzi láskou a nenávisťou, hlboký ponor do duše matky a dcéry kreslený v neopakovateľnej bergmanovskej atmosfére poltónov striedajúcich mohutné akordy pocitov. Skrátka- zážitok. V kine sme boli pätnásti.
