Moderné básnické smery konca 19. a začiatku 20. storočia jednoznačne potvrdzujú myšlienku, že film je vlastne poéziou. Európska filmová avantgarda prijala objav filmu a jeho prvé pokusy s nadšením, ktoré bolo celkom neobvyklé. Nijaké iné umenie nebolo tak oddane privítané ako práve kinematografia. Hoci Jan E. Purkyně, ktorý ešte pred vynájdením filmu používal stroboskop na demonštráciu pohybov ľudského srdca vo svojich medicínskych prednáškach veštecky tvrdil, že film bude nové odvetvie výtvarného umenia, nadšenie vyvolal film najviac u básnikov a jeden z najväčších francúzskych avantgardných básnikov Jean Cocteau sa venoval filmu doživotne. Vytvoril skvelé filmové diela v duchu novej poézie pohybu: Krv básnika, Večný návrat, Kráska a zviera.. inšpiratívne podnes. Spojovanie záberov strihom, ktoré vytváralo nové spojenia zobrazovanej reality, umožňovalo iskrivé vizuálne metafory. Celkom nové spojenia častí reality - to fascinovalo moderných umelcov, ktorí usilovali a zborenie dovtedajšieho estetického kánonu realizmu, ktorý bol založený na popise skutočnosti v postupnom časovom slede. Úžasné možnosti, dovtedy nepoznané, nadchýňali a spôsobili, že umelecká avantgarda bola fenoménom filmu priam unesená. Veď film presvedčivo umožňoval to, o čo sa moderní básnici usilovali vo veršoch, kubistickí maliari v zobrazovaní priestoru a surrealistickí literáti spájaním nečakaných slovných a vetných spojení. Toto nadšenie umožnilo, že sa v pomerne krátkej dobe vypracoval filmový jazyk do vybrúsenej umeleckej podoby a neustále sa, najmä vo svojom nemom období, keď jeho výrečnosť bola viazaná na obrazovú predstavivosť bez pomoci slova dosiahol svoj vrchol. Legendárny Ejzenštejnov film Krížnik Potemkin, bol takýmto obdivovaným dieťaťom avantgardy. Tento film, nabitý metaforami, strihovou skladbou dosahujúci takých emócií, napokon pomenovali “najlepším filmom všetkých čias”, čo uznávali aj takí svetoví majstri filmu ako bol Charles Chaplin, alebo i David W. Griffith, ktorý s výrazovými možnosťami filmu začal experimentovať ako prvý a dosahoval monumentálnych estetických výsledkov. Zrodenie národa, ako sa volal Griffithov film je doteraz epochálnym dielom. Futuristi (Marinetti), ktorí sa opájali rytmom prudko napredujúcej techniky, čo sa prejavovalo aj v ich rytmickom minimalizme používania slov boli možnosťami filmu rovnako oslnení a považovali oprávnene nové umenie, kinematografiu, za umenie budúcnosti. A film dokázal v obraze i v strihu toto opojenie mechanikou dokonale zobraziť a strihovo dynamizovať a monumentalizovať. Dnes si už neuvedomujeme natoľko poéziu dobre vymasteného fungujúceho súkolia ozubených kolies, piestov a rotujúcich kolies, iba občas sa stretneme so starými strojmi (lokomotíva, parné lokomobily, vretená pletacích strojov a vŕtacích súprav, prvých automobilov, parníkov, bicyklov, telefónnych centrál s pletivom spojov), málokedy v realite, najčastejšie v múzeách, alebo retrospektívnych jazdách železničiek, a už nás nenadchýňajú, iba zvláštne roznežňujú a dojímajú. Vtedy však táto prevratne rýchlo vznikajúca technika bola vnímaná ako zázrak a umelcami zbožňovaná.
Celé toto nadšenie je zachytené v dobových snímkach.
No poézia kinematografie, ktorá toto zaznamenala, nezostarla, prežíva podnes a vizuálna poézia nevyprchala, možno je trochu zastretá prevahou dejov akčného filmu, no aj tam funguje a dojíma strihom vyvolané očarenie dynamiky príbehov. Celá tá pôvodná poetika filmu je dnes doplnená ešte navyše o fenomén zvuku, ktorý (po počiatočných rozpakoch) obohatil vizuálnu poetiku obrazov o sugesciu slova a komponovanej filmovej hudby, ktoré sa stali očarujúcou symbiózou rozmanitých pôsobivých umeleckých efektov.
V takomto stave zastihla kinematografia i mňa, keď som sa nechal ňou očariť natoľko, že som slovnej poézii venoval iba málo času a priestoru. Celkom ma pohltila. V čase o ktorom píšem som ale na svoje vnímanie filmu nezabudol. Raz som v jednom svojom (v tých rokoch častom) publicistickom vystúpení dokonca toto svoje vyznanie upotrebil v nadpise článku, ktorý sa volal “Film ako voľný verš”. Písal sa rok 1964, písal som o Barabášovom filme Trio Angelos (1963), kde odvážne použil niekoľko neopakovateľných strihových postupov, dovtedy nepoužitých. tento film kritika strhala, ale to mi neprekážalo vyzdvihnúť jeho básnické kvality, ktoré neskôr Barabáš preukázal vo svojom sugestívnom filme Krotká (1968), s ktorým dosiahol výrazný medzinárodný úspech. Tento film je obrazovým i zvukovo virtuózne zvládnutým príkladom využitia možností poézie filmu. Vo svetovej kinematografii je za niekoľko priehrští presvedčivých dôkazov toho ako film je a vie ostať poéziou, nedá sa zahlušiť pričastou hlušinou komerčného smogu, ktorý je častejší než by sme si želali. Sú to filmy, ktoré signalizujú nádej, že film, tak ako vznikol ako poézia, aj poéziou ostane, i keď, pravda, už nie je prijímaný s takým oddaným nadšením ako v časoch svojho vycibreného počiatku. Lenže. tu to treba povedať, že aj obdobie, v ktorom spoločnosť žila kultúrou a kultúru aj potrebovala (dnes akoby celá kultúra klesla na samý okraj záujmu!) je skôr spomienkou ako budúcnosťou.
No zažili sme už mnohé zlomové obdobia, ktoré poprevracali hlboko zaužívané hodnoty, možno sa dožijeme (sú také signály) keď sa aj kultúre a kinematografii dostane nielen uznania, ale bude považované za nevyhnutnú a vyžadovanú súčasť životného štýlu.
Je o čom snívať. A ja, pretože nemám peniaze na film, píšem poéziu, vlastne sa iba vraciam k počiatkom.
