Táto myšlienka tlela dlho i vo mne, no dosť dlho trvalo, kým sa rozhorela. Do Prahy som prišiel na štúdiá v najtvrdších 50 rokoch, kedy kvitli bodliaky schematizmu a začali intenzívne dusiť skutočné umenie. Bol som vymodelovaný Traťou mládeže a plný elánu prebudovať povojnový svet. Presiaknutý revolučnými mládežníckymi snami o revolúcii, ktorá nastolí spravodlivosť, mravnosť a navždy zlikviduje hanebné zničujúce vojny. Nelíšil som sa od ostatných. Aj Martin Slivka prišiel na prijímacie pohovory vo zväzáckej modrej košeli s odznakmi “úderníka” (titul za aktivitu, aj ja som ho mal). Aktivita mladých, to bol šláger doby februárom 1948 počnúc, to bola rafinovane a dobre premyslená vábnička, zameraná na rozpútanie latentného generačného konfliktu, ktorý komunisti cieľavedome rozdúchavali. Ale pridali sa aj rešpektované autority. Mládežnícky časopis MY 48 uverejnil presvedčivé slová Jána Masaryka, ktorý sa ako minister zahraničných vecí a syn zbožňovaného prezidenta Masaryka začlenil do Gottwaldovej komunistickej vlády a solidarizoval sa s ňou. Podnes si ten článok pamätám. Pomýlil nielen mňa, ale aj samotného Jána Masaryka o ktorom vieme ako tragicky skončila jeho sympatia. Komunisti vymysleli geniálnu akciu Mládež vedie Brno, kde mladí nadšenci chytili opraty mesta do vlastných rúk. Kto by nepodľahol? My, septimáni a budúci oktaváni gymnázia sme sa smeli zúčastňovať klasifikácie známok v dovtedy absolútne neprístupných profesorských zborovniach. Ktorého študenta by nenadchlo, keď zacítil, že sa podaktorí profesori aj boja (mnohí z nich mali z minulosti “maslo na hlave”). Zväz mládeže sa totiž vyjadroval aj k profilom profesorov. Cítite tú plazivú zákernú “výchovu”? Získavali si nás a načas aj získali. Takto naladený už ako poslucháč 1. ročníka Filmovej fakulty AMU v Prahe ako nestraník som “presvedčivo” karhal Štefana Uhra, svojho staršieho spolužiaka, že priveľa pije a pre mladého straníka že sa to nepatrí. Tomuto ošiaľu sme sa dosť zavčasu začali sami smiať. No vytriezvenie ešte neprišlo.
Mal som šťastie na spolužiakov, boli sme ako sa neskôr ukázalo, dosť schopná trieda. Miloš Forman, Zdeněk Borovec, Jaroslav Dietl, Václav Nývlt,, Jozef Brukner, Ondrej Vogeltanz – všetci sa významne neskôr v kultúre uplatnili, rozmanitosť názorov bola v našej triede často veľmi búrlivá, ale plodná. O socialistickom realizme, ktorý predpisoval témy, sa však oficiálne neodporúčalo príliš hlasito pochybovať. Na moju pochybnosť o poslaní “kladného hrdinu” – argumentoval som, že dramatická postava musí mať chyby aby vznikla dráma - som dostal šalamúnsku odpoveď: “socialistická dráma je boj dobrého s ešte lepším”. Všetci sme cítili v sebe rozpor a pochybnosti, ale neodvážili sme sa a ak áno, iba medzi štyrmi očami a zatvorených dverách. Doba bola krutá a neľútostná. Nik netúžil po tom aby sa stal “revizionistom”. Z Moskvy prenikali chýry o tvrdých procesoch s pochybovačmi a reformátormi. Ale v nás narastali pochybnosti. Škola na uzavretých predstaveniach nám premietala neorealistické filmy, a iné absolútne odlišné diela zo sveta. Profesori sa iba opatrne vyjadrovali k háklivým otázkam, ktoré pribúdali a uspokojivé odpovede sme nedostávali.
V tom čase býval Miloš Forman u renomovaného spisovateľa Emila Vachka, rovesníka Karla Čapka a výborného autora románov so dramatickou zápletkou. Vachek bol detektívkár a v detektívke musí byť negatívny hrdina, inak niet čo vyšetrovať. Vachek cez Miloša zhromaždil malú skupinku spolužiakov, o ktorých bolo známe, že patria k “pochybovačom”. Tak som sa dostal do tajného krúžku i ja. Okrem Formana tam chodil Zdeněk Borovec a Kája Cop. Stretávali sme sa konšpiračne v kaviarni hotela Ambassador na Václavskom námestí a na Vachkov podnet sme otvorene hovorili o problémoch ktoré nás gniavili. Ja som bol ako “zástupca” Slovenska – na tom Vachek trval aby to bolo “celoštátne” a reprezentoval som “ľavicové zmýšľanie”. Bol som v tom čase absolútne ponorený do Gorkého, jeho Meštiakov som inscenoval ešte na gymnáziu v Skalici v našom slávnom Kultúrnom dome (dielo Dušana Jurkoviča a Mikoláša Aleša). Mal som rozčítaného Život Klima Samgina a Gorkého som považoval za obraz “toho správneho realizmu” a Lenina za filozofického mysliteľa. Vachek bol otvorene a nekompromisne proti komunizmu, ale trpezlivo ma počúval a nenásilne sa usiloval schladiť moje revolučné myšlienky. Prísne sa držal Masarykovej myšlienky “Demokracia, to je diskusia”. Keď som sa nedal, zavolal ma k sebe a dal mi po prísľube absolútnej mlčanlivosti ako domáce čítanie Gorkého články v knihe Nečasové úvahy. “Tohle si musíte pročíst, tohle je Gorkij ještě myslící!” Bola to ostrá polemika Gorkého s Leninom. Nevedel som o tejto knihe, lebo bola zakázaná a nevedel som ani o tejto polemike. Argumenty zbožňovaného Gorkého proti Leninovej revolúcii ma zasiahli naplno na najcitlivejšom mieste a spôsobili moju úplnú konverziu. Žasol som. Gorkého tvrdenie, že predsa nemožno dobro ľudstva dosahovať terorom a násilím (išlo hlavne o donucovanie roľníkov ku kolektivizácii, čo malo za následok obrovský hladomor v Rusku) som absolútne prijal a túto myšlienku uznávam a hlásam podnes. Čítaním tejto vzácnej knihy som definitívne “zmúdrel” a tam kdesi možno hľadať aj moje neskoršie trampoty s mocou a zápasy o pravdivé zobrazovanie skutočnosti, ktoré ma už po celý život neopustili. Vďaka tomu som už v r. 1957 bol na novinárskom zjazde verejne označený za “revizionistu” pre moje články v Mladej tvorbe. No o tom zasa niekedy inokedy.
