.... vo vysielanej reportáži niečo chýbalo.
Paľo Bielik je dnes legendou, ba bol ňou ešte za života. Jeho neprekonateľný Jánošík v réžii Martina Friča a napokon aj jeho vlastná filmová tvorba mu zabezpečili trvalé miesto nielen v dejinách slovenskej kinematografie, ale aj v srdciach jeho vďačných divákov. No aj v srdciach jeho niekdajších spolupracovníkov, ktorí sami zorganizovali toto stretnutie pri príležitosti nedožitých narodenín. Bol veniec, spomienkový príhovor Tibora Michalčíka a Silvie Lackovej a pod dáždnikmi zopár verných filmárov, ktorí nezabudli akým obrovským prínosom pre slovenskú kinematografiu bol Paľo Bielik.
Povedal som pre kameru iba niekoľko krátkych viet, o ktoré ma požiadal redaktor p. Tomáš Bukovský. Nechýbali síce v odvysielanej reportáži, iba neboli celé (niečo ako pes s uťatým chvostom) a tým sa premenili na niečo úplne iné ako som povedal. Nebol som spolupracovníkom Bielikovým, iba jeho súčasníkom a pre jeho nepodkupnú priamosť aj jeho ctiteľom, hoci naše režijné rukopisy si boli cudzie. Ctím v ňom spolu s ostatnými predovšetkým tvorcu- človeka, zakladateľa slovenskej kinematografie, ktorému sa vytrvalým tlakom, neúnavným domŕzaním vrchnosti podarilo realizovať grandióznu myšlienku: vybudovať na Slovensku filmové ateliéry na Kolibe. A práve o tom bol môj krátky vstup do relácie. Podotkol som v ňom a poukázal na paradox, že dnes tu stojíme pod sochou človeka, ktorý sa o postavenie filmových ateliérov zaslúžil hádam ako nik –a že jeho socha stojí na pozemkoch filmových ateliérov, ktoré však už nie sú majetkom filmárov a socha zakladateľa je odsúdená na ne hľadieť.
Tak táto zmienka z reportáže vypadla. Lenže práve na túto paradoxnú situáciu som ja chcel upozorniť. Boli to hádam tri vety, celý môj príspevok, ale aká náhoda! Zásahom vypadla zmienka o podstate a zmysle celého tohoto stretnutia, veď medzi tými účastníkmi boli prevážne filmári - ľudia, ktorí s nadšením na budovaní filmových ateliérov dlhodobo brigádovali až do ich dokončenia, to jest pracovali zadarmo pre vec samotnú, z nadšenia pre slovenský film. Ani z ostatných prednesených príspevkov sa o tomto zmysle stretnutia nedostalo do reportáže nič. Čudné náhody sprevádzajú zmienky o hanebnej privatizácii filmových ateliérov, ozaj čudné. Nie je to tak dávno (aj o tom som tu na blogu vzápätí písal) čo som pri recenzii románu Adolfa Lachkoviča “postrádal” v uverejnenej recenzii tento kľúčový text, kvôli ktorému som recenziu písal:
(No okrem zjavných literárnych kvalít dielo Na hrane snov rozozvučí aj iné tóny v človeku. Pregnantne to hovorí sám autor. S celkom osobným rozochvením uvádzam tu slová, ktorými uzatvára svoje dielo sám autor:
“Film, o ktorom píšem, sa na Kolibe nikdy nenakrútil. Je vymyslený a predsa vo svojej podstate pravdivý, tak ako je pravdivá autenticita prostredia, v ktorom sa odohráva. Preto v rôznych slovníkoch a Dejinách slovenského filmu nijakú Varínsku epopeju nenájdete. Rovnako márne by ste na Kolibe hľadali filmové produkcie celovečerných, krátkych, animovaných a dokumentárnych filmov: dramaturgiu, dielne. laboratóriá, maskérne a kostymérne. Niet ich, nejestvujú. Slovensko si ako jediný z okolitých štátov zlikvidovalo svoju desaťročia trpezlivo budovanú širokú technickú, umeleckú a profesionálnu základňu tvorby filmov. Ako švihom čarovného prútika, zo dňa na deň, pochovalo sny celej generácie mladých tvorcov národného filmového umenia.” )
To bola druhá pozoruhodná náhoda, myšlienka tentoraz “vyzmizíkovaná” z časopisu Literárny týždenník bez toho aby ma redakcia upozornila, že “krátenie kvôli miestu” nastane.
A do tretice- o tom som tiež písal vo svojom blogu.sme – ako recenziu pod nadpisom Film o filmovej Kolibe, ktorý nakrútila Zuzana Piussi. Aj v recenzovanom filme akosi vypadla “pre krátenie” moja zmienka o bravúrne zinscenovanej tichej tragikomédii, ktorej výsledkom bola blesková privatizácia. Veď aj samotný film o Kolibe niekoľkokrát z vysielania odsunuli.
Čudné náhody sa teda začali hromadiť. A vždy sa dotýkajú rovnakej témy. Začínam sa domnievať, že nejde o náhodu. Ale kto má záujem aby sa táto téma nepretriasala? Budem to naďalej sledovať, hádam sa to dozviem.
