Kde začať? Ako sa delová guľa dostala na terasu mojej záhrady? Vlastne ani neviem, či je to ozajstná delová guľa z napoleonských bojov pri Bratislave, alebo som si to len ja vymyslel a vsugeroval túto predstavu aj Rudovi Slobodovi, ktorý – pravdaže – rád a ochotne tomu uveril? Našli sme ju spolu na okraji staveniska devínskonovoveského sídliska. Zastal som autom pri nej a chvíľu sme spolu rozvíjali o nej teóriu vzniku a pôvodu. Moja verzia bola asi príťažlivá, lebo Rudo sa nadchol a vyhlásil, že ju vezme k sebe na dvor. Tu mu pripadala nedocenená a surovo odhodená skoro na smetisko a on, ako milovník histórie ju zachráni pred bezohľadným zabudnutím. Guľa naozaj pôsobila dojmom odhodeného predmetu medzi bežnými zvyškami muriva a v Rudovi podnietila príval fantázie. V okamihu mal hotový dej z napoleonských bojov a osud delovej gule v nich. Neváhal, vystúpil z auta a hoci bol postavou šťúply a vyzeral skôr slabší ako mocnejší, nadvihol guľu a a námahou a aj vzrušením rozpálený do ohnivej červene, vtesnal mi guľu do auta a odviezli sme ju k nemu. V ten deň sme toho už veľa nenapísali, lebo Ruda zamestnala guľa natoľko, že sa ku Karliným manželstvám a príbehu vznikajúceho filmu už nevrátil. Myslím, že v duchu už mal historickú poviedku už aj zosnovanú. Musel som mu pomôcť uložiť guľu tak aby to susedia nezbadali. Rudo totiž trpel utkvelou predstavou, že ho niekto môže udať. Táto predstava sa netýkala iba gule. Po celú dobu spolupráce som sa dozvedel o mnohých prípadoch, v ktorých sa susedia navzájom udávali a policajti mali s nimi iba oštaru. Jeden z Rudových psov, tuším sa volal Uru prerušil naše úvahy hlasitým bolestivým kňučaním a bezvládne odkväcol. Rudo okamžite k nemu priskočil a vzal hlavu psa do rúk a s hlbokým súcitením psa tíšil. Vysvetlil mi, držiac hlavu psa v oboch dlaniach, že Uru má epilepsiu a takéto záchvaty sú u neho čoraz častejšie. On však nedokáže psa utratiť. Napokon, ako mi povedal, keď mu takto dlaňami prechádza po hlave, záchvat psovi prejde. Bol to neuveriteľne silný zážitok, nikdy som nepočul o psej epilepsii a vidieť a zažiť nehu, ktorú Rudo Sloboda vložil do rúk, aby zvieraťu pomohol z trápenia, mi o spisovateľovi ako o človeku povedalo veľa. Po roku 1977, keď sa objavila v Československu protestná akcia nazvaná Charta 77, bola medzi obyvateľstvom rozvírená, napätá nálada. Veľmi veľa, aj slávnych a známych osobností bolo prinútených vyhlasovať proti Charte nesúhlas, hoci režim text Charty nikdy neuverejnil. Osobnosti boli donucované psychologickým nátlakom k odsudzovaniu čohosi, čo nepoznali. Začínalo sa to podobať obdobiu z päťdesiatych rokov, keď kolektívy tovární, družstevníci a iné zhromaždenia odsudzovali hromadne buržoáznych nacionalistov a podaktorí príliš horliví spisovatelia žiadali pre nich dokonca smrť, hoci nik poriadne ani nevedel, čí sa vlastne previnili, pretože ich priznania boli očividne vynútené Tak aj teraz spoločnosť opantal strach a všeobecná nervozita medzi ľuďmi narastala. V takej situácii vidieť Slobodu ako dlaňami utišuje nervový záchvat svojmu psovi mi vytváralo nezvyčajný a mocný kontrast. Váha Ruda Slobodu v mojich očiach nesmierne vzrástla. Komunistický režim tiež znervóznel, cítil tlak od občanov (mal veľmi dôkladnú spravodajskú sieť) a usiloval sa povoliť “opraty” dogmatického tuhého šikanovania. Vtedy súdruhovia uvoľnili tlak aj vo filme a k tvorbe hraného filmu sa smeli po nútenej pauze vrátiť aj šikanovaní tvorcovia Jakubisko a Solan. Ba aj mne sa podarilo prelomiť steny zákazu tvorby a pre televíziu som smel v r. 1978 nakrútiť film Príbelská vzbura Janka Kráľa, pravda iba pod ochranným plášťom tematickej skupiny dramaturgie ako “dejiny vzbury ľudu proti feudalizmu”. O tomto však chcem písať osobitne, tu iba spomeniem, že po odovzdaní tohto filmu (a najmä pre jeho záver) sa zdvihla nielen vlna nového zákazu činnosti pre mňa, ale vzrástlo aj moje úsilie o zvrátenie nepriaznivého osudu. Výsledkom tohto môjho zápasu (ktorý ticho podporovala dramaturgická tvorivá skupina) bolo aj písanie scenára Karline manželstvá s Rudom Slobodom. A to ma vlastne priviedlo aj k delovej guli, ktorá nateraz odpočívala v zákutí Rudovho dvora, kde okrem spomenutých dvoch psov dominovalo i niekoľko mačiek. Dlho sa však na jeho dvore neohriala. Už na druhý deň ma Rudo privítal s tým, že delovú guľu treba vrátiť, pretože on nemohol vôbec spať a celú noc ho trápila obava, že niekto to oznámi na polícii alebo Národnom výbore. Vyrozprával mi svoje príhody s plotom, nekonečné úradné komplikácie pre stavbu domčeka v otcovej záhrade, neustále spory kvôli jeho mačkám, psom a podivným priateľom, ktorých sa ujal, veď to všetko opísal i vo svojich románoch. Skrátka, guľu “dnes odnesieme” ako sa rezolútne rozhodol. Napokon sa však podvolil môjmu nápadu (v podvedomí som mu tú guľu vlastne závidel, veď ja som ju zbadal, ale sám som nemal odvahu k činu, to bola iba Rudova zásluha, že guľa teraz je na jeho dvore a teda mu aj patrila, čo som, hoci nerád, uznával). Navrhol som, že guľu prenesieme ku mne na chatu. To sme aj v ten deň uskutočnili. Rudo osobne vyložil z auta guľu na môj trávnik, umiestnil ju a ja som pre upokojenie svojho jasajúceho zlého svedomia urobil sľub, že guľa bude trvalo patriť Rudovi, hoci bude u mňa a nik z mojich hostí sa nesmie na ňu posadiť, guľa bude vyhradená iba pre neho. To sa Rudovi zapáčilo, upokojil sa a vrátili sme sa k písaniu scenára. Sedával som uňho v kresle, Rudo oproti za písacím strojom, debatovali sme a konštruovali príbeh. Rudo znepokojene sledoval moje hniezdenie a skonštatoval, že veru zvieratá v jeho dome prinášajú do bytu aj blchy. On už si na ne zvykol, ale pozoruje, že mňa to z tvorby vyrušuje, lebo sa stále ošívam a on vie, že to je kvôli blchám. Jedného dňa mi vystrúhal asi polmetrovú paličku z prúta, zakončil prút vyrezaným “kopýtkom” a hlavičku fixkou pomaľoval ako škeriaceho sa klauna. Aby som mohol paličku zavesiť, z remenca odrezal akési pútko a zatĺkol do steny klinec. “Tam bude visieť a keď prídeš, budeš sa môcť pohodlnejšie škrabať na chrbte...” Podnes opatrujem túto paličku medzi osobnými klenotmi a “trofejami” z nakrúcania filmov . Scenár Karline manželstvá (ktoré predo mnou Sloboda písal aj s inými režisérmi, ale tvorivá skupina im vždy ich verziu vrátila, teda neúspešne), napokon tento tvorivý tandem Sloboda-Grečner po troch mesiacoch práce úspešne nielen dokončil, ale doviedol až ku schváleniu, čo bol nevyhnutný predpoklad, aby sa filmový titul Karline manželstvá dostal do výrobného plánu na budúci rok. To sa aj podarilo a ja, ako dezignovaný režisér, som sa pustil do písania ďalšej fázy výroby filmu, ktorú už píše režisér sám, do písania tzv. technického scenára. Bol som pyšný na túto spoluprácu a myslím si, že sa nám to podarilo aj preto, že sme si s Rudom Slobodom nielen ako tvorcovia, ale aj ako ľudia dobre rozumeli. Lenže lenže! V boji o svoju tvorivú sebarealizáciu v nežičlivej atmosfére krízy topiaceho sa režimu (ktorý sa dostal do klepca podpisom Paktu o ľudských právach v Helsinkách a teraz sa zmietal v kŕčoch ako z toho vybŕdnuť aby sa súčasne nezrušila téza o “diktatúre proletariátu” ako vznešene nazývali uzurpovanú vlastnú moc) a v snahe prelomiť zákaz, rozhodol som sa navštíviť Miroslava Válka, ministra kultúry a člena Ústredného výboru KSS, aby som pofidérny zákaz anuloval. Válek ma prijal, boli sme z obdobia pred jeho ministrovaním priatelia, tykali sme si a mal som teda nádej, že mi pomôže, tak ako pomohol mnohým po okupácii vyradeným umelcom, ktorí vojenskú okupáciu ČSSR verejne odsúdili. Na druhom sedení mi oznámil dve veci: že film spadá pod právomoc Pezlára a nie ministra kultúry a “Tvoji nepriatelia nesedia na Ústrednom výbore, ale na Kolibe”. To len potvrdilo moju domnienku. Napriek tomu som sa nevzdával a popri písaní technického scenára som sa už rozhliadal po kolibských technických a umeleckých pracovníkoch, aby som si dopredu zabezpečil ich spoluprácu pri realizácii. Mať okolo seba dobrý a kvalitný štáb, to je pre režiséra neoceniteľná výhoda a preto sme sa každý vždy vopred zabezpečovali. Tak som raz vyhľadal na Kolibe umeleckého maskéra, ktorého som poznal zo spolupráce na Uhrovom Slnku v sieti ako prvotriedneho “machra” a požiadal som ho o spoluprácu. Vrelo súhlasil. Keď som však vyslovil titul filmu – Karline manželstvá, pozrel na mňa zvláštnym pohľadom a povedal: áno, pred dvomi dňami mi oznámili, že ma zadelili na film Karline manželstvá....Výborne! zajasal som. To je skvelé! Dúfam, že ste to prijali!? Áno, pán Grečner, Karline manželstvá, prijal, lenže...lenže s iným režisérom.... dostal zo seba napokon po zmätenej chvíli.
Takto som sa dozvedel, že je zle, že moja predtucha, prameniaca z určitých nevraživých signálov bola správna. A že boli presné aj Válkove slová o tom, kde hlavne sedia moji nepriatelia. Okamžite som konal. Stranícka intriga rýchlo vyplávala na povrch. Riaditeľom Hranej tvorby bol vtedy Dr. Dušan Roll. Generálnym riaditeľom Slovenského filmu bol Martin Ťapák. Režisérom (bez toho aby mi ktokoľvek niečo povedal, alebo naznačil) sa stal vysoko exponovaný straník Vladimír Kavčiak. Keď som sa uchádzal o okamžité prijatie u riaditeľa, dozvedel som sa, že je práve chorý. Napísal som mu preto list, ktorý pre jeho neopakovateľnú autentičnosť a priblíženie vtedajšej farby a atmosféry doby ocitujem. Je to obraz ako sa vtedy potichu likvidovali nepohodlní tvorcovia, ktorí sa odvažovali mať svoj názor:
Bratislava, 26. októbra 1979.
Vážený súdruh riaditeľ,
legendy a mýty majú už na Kolibe svoje pevné miesto ako všade tam, kde sa nejedná vždy korektne, priamo a pri dennom svetle. Jednou z týchto legiend, ktorá teraz “letí” je, že sa so mnou vo všetkom poriadku a korektne dojednala záležitosť realizácie filmu Karline manželstvá. Podľa tejto legendy je všetko v poriadku, vec bola vysvetlená a ja som s riešením súhlasil. Nie je to pravda. S tým, že mi bola násilne odňatá réžia filmu Karline manželstvá a pridelená V.Kavčiakovi bez hlbšieho a viditeľného dôvodu – som nikdy nesúhlasil. To, že som sa rozhodnutiu vedenia filmu proste podrobil neznamená môj súhlas. Aby som dal svojmu nesúhlasu i formálny výraz ad memorandum tých čo prídu po nás, podávam týmto listom protest proti prideleniu mojej látky inému režisérovi a dávam tak na vedomie, že takéto konanie považujem za nemravné, svojvoľné a nepodložené. Taký je skutočný môj názor na podobné praktiky a nikdy som iný nepovedal. Oznámil som ho režisérovi Kavčiakovi, oboznámil som ho so svojím rozhorčením nad jeho nekolegiálnym súhlasom s realizovaním cudzej látky, povedal som to ústrednému dramaturgovi P. Jarošovi i vedúcej TS M. Gajdošovej ako i autorovi R. Slobodovi.
Tvorivá skupina M. Gajdošovej ma pred časom vyzvala aby som sa režijne ujal tejto látky, spolupracoval s autorom na lit. scenári ako dezignovaný režisér. Stalo sa tak a doviedol som látku až do schválenej verzie o čo sa predo mnou viac rokov pokúšalo viac tvorcov. Na požiadanie TS som vypracoval režijnú explikáciu scenára, ktorá bola prijatá a začal som písať technický scenár. V návrhu Ústr. dramaturgie išla táto látka na riaditeľstvo SFT v poradí ako šiesta na zaradenie do výroby – prieskumu v júli t.r. s mojím menom ako dezignovaného režiséra.
Dôvody, ktoré viedli k odňatiu látky jednoducho odmietam. Vznikli a posteriori po aktíve, na ktorom som kriticky vystúpil a majú charakter nezakrytej represie za moju otvorenosť. Kvalita filmu ktorý som natočil pre TV Príbelská vzbura Janka Kráľa sa začala umelo spochybňovať s prihliadnutím na toto moje vystúpenie. O tom svedčí dodatočná motivácia Veď predtým uvedené pochybnosti neboli. To, že som bol vzápätí poverený prácou na inom filme je iba jedným z dôkazov. Ešte pred aktívom bol film Príbelská vzbura Janka Kráľa pozitívne zhodnotený komisionálnym zatriedením do II. kategórie. Film bol pozitívne hodnotený v tlači: Rudé právo, Pravda, Práca, Televízia, napokon i ohlasy divákov a interné hodnotenie skupiny, ktorého písomnú podobu má HRDV v televízii. Dr. R.Mrlian, rektor VŠMU a Dr.J.Števček, profesor FFUK mimoriadne kladne zhodnotili film na internom hodnotení pre šéfredaktora HRDV.
Režiséri, ktorých filmy sa ocitli v III.kategórii a o ktorých vyšli v tlači často zničujúce kritiky naďalej pokojne pracujú na Kolibe. Pravda, oni nikdy kriticky nevystupujú.
Považujem nielen svoj prípad s filmom Kaline manželstvá (svojho času som zažil obdobný prípad s filmom Deň slnovratu, kde som mal už hotový technický scenár) ale vôbec celú prax svojvoľného, autoritárskeho prideľovania a odnímania látok režisérom, čo na látke tvorivo pracujú už od literárneho scenára z poverenia TS za žiaľ už typický prejav mravného marazmu, ktorý má už dnes na Kolibe také rozmery, že o chvíľu nebude nikoho, kto by chcel otvorene povedať svoju mienku hoci i o bežných pracovných otázkach svojej profesie, z jednoduchej obavy, že “príde o chlieb”. A to už nehovorím o atmosfére, v ktorej by mali odznievať tvorivé debaty. Tento stav naozaj neprospieva zdravej socialistickej tvorbe, ktorej jeden z rozhodujúcich atribútov má byť, že je otvorene kritická.
Rezumujem: tento môj list vznikol ako bezprostredná reakcia reakcia na legendu o tom, že s riešením otázky réžie filmu Karline manželstvá je všetko v poriadku a všetko je korektní a teda i vlastne správne. Podrobil som sa v disciplíne zamestnanca, ktorý už roky vie ako obtiažne je realizovať sa bez prihrbenia a ktorý je rád, že má možnosť aspoň minimálne tvoriť, ktorý nezaujíma v podniku pozíciu sily, nepožíva podporu žiadnej organizácie alebo “klanu” a teda musí brať fakty prosto na vedomie. Ale podrobenie sa príkazu alebo rozhodnutiu sa nesmie vysvetľovať ako súhlas. Bolo treba zreteľne artikulovať veci aby sa vyvrátili uspokojujúce legendy, že všetko je fair a odsúhlasené. Rád by som v osobnom rozhovore s Vami počul aké perspektívy môžem očakávať, prípadne aké náhradné látky ako kmeňový režisér SFT môžem zo strany vedenia očakávať.
Úprimne Vám želám skoré vyzdravenie. Vaše ochorenie mi zabránilo odovzdať Vám list osobne.
Váš Eduard Grečner. (Prevzala Macáková, 26.X.79)
Nemusím dokladať, že ani odpoveď ani rozhovor sa nikdy neuskutočnili. Vedúci dabingu, Henč, kde som povinne vtedy musel pracovať. mi povedal, že riaditeľ Dr.Roll čítal list na porade vedenia a rozhorčene ním trieskal o stôl a nazval ho neslýchanou bezočivosťou, čo možno aj bola pravda. Na ďalších 10 rokov sa moja tvorivá dráha prerušila aby sa obnovila až v r. 1992 po prevrate, žiaľ z iných príčin iba nakrátko.
Vec mala ešte pikantnú dohru. Výhradu generálneho riaditeľa k filmu Príbelská vzbura Janka Kráľa Martina Ťapáka som so zvláštnym pobavením počul na vlastné uši. Ťapák vyčítal filmu “priveľa folklóru, najmä v odievaní”.
12,XI 79 “vybavoval” moju sťažnosť Peter Jaroš ako Ústredný dramaturg. Urobil som si v ten deň záznam z rozhovoru, ktorý celé dokreslí. Vybavoval vecne, stručne: Dramaturgia je toho názoru, že sa mi ublížilo, chce aby som film režíroval. Nedá sa však s vecou pohnúť pre neústupné stanovisko M.Ťapáka. Dohoda: nateraz v dabingu, pre televíziu sa Jaroš dohovorí s Králikom o látke pre mňa (tešínske jabĺčka). Konkrétne ponúkam písanie scenára (Červeň:Modrá katedrála). Peter prijíma. Zdeľuje na moju otázku, prečo to nevybavuje riaditeľ so mnou: “No vidíš. Navaria akési veci a potom nemajú odvahu s tebou hovoriť. Ani predtým, ani potom. A mne to posielajú na vybavenie”!
Toto všetko v spomienkach vyvolala veverička na delovej guli v trávniku mojej terasy. S Rudom Slobodom som sa stretol potom náhodne vo filmovom klube, kde sedel pri stole s dámami dramaturgičkami. Volal ma, aby som si prisadol, že mi vysvetlí, prečo musel súhlasiť so zmenou režiséra. Trpko som sa usmial a povedal som iba, že si neprisadnem.
Delová guľa Ruda Slobodu sa už nedočkala okamihu, že si Rudo na ňu sadne. Ale aj tak, nikomu som doteraz nedovolil aby si na ňu sadol, svedkyňu zlých časov, iba tej veveričke.
