Masaryk bol bez diskusie postavou robustnou nielen ako štátnik, ale aj ako mysliteľ či filozof hlásajúci humanitné ideály, ktoré nestratili podnes na svojej príťažlivosti a presvedčivosti. Bol zakladateľom štátu, ktorý vo svojej dobe bol príkladom dôsledného prechodu od absolutizmu Habsburgskej dynastie k demokratickému režimu a to pokojným prevratom, pri ktorom netiekla krv. Demokracia sa tak úspešne udomácňovala v strede Európy, dovtedy spravovanej cisármi a kráľmi. Prevrat pravdaže umožnila aj prvá svetová vojna, ktorá cez porážku monarchie vyústila do zrodu demokratickej republiky. Vec mala svoj háčik: hlavná idea rozbitia rakúsko-uhorskej monarchie obsahovala myšlienku samourčovacieho práva národov. Na tomto podklade sa na mape Európy na podnet amerického prezidenta Wilsona objavilo niekoľko nových štátov. Toto sú dostatočne známe fakty, ktoré mi tu netreba opakovať.
Masarykovo dielo nie je iba dielom politika, hoci toto je z jeho činností najznámejšie. Impozantná je o.i. však aj jeho analýza diela F.M.Dostojevského, jeho sociologická a psychologická analýza skratového konania človeka v diele Samovražda, dielo venované Jánovi Husovi, Havlíčkovi, úvaha o marxizme a boľševizme (Rusko a Európa). Otázky sociálne a pod.
Narazil som však na knihu, ktorá zmrazila môj obdiv k Masarykovi a natrvalo naštrbila a poznačila môj postoj k “tatíčkovi Masarykovi”, ktorý svoje dovolenky trávil v Bystričke pri Martine alebo na zámku v Topoľčiankach, Masarykovi, ktorý mal údajne otca Slováka, no napriek tomu v knihe vydanej roku 1928 napísal takéto slová. Citujem ich z knihy “Slovanské problémy” (Státní nakladatelství, Praha, 1928). Masaryk sa v tejto knihe vyjadruje negatívne o Slovákoch, lebo im upiera štatút osobitného národa a o slovenčine, lebo jej upiera štatút osobitého jazyka. Citujem o zrode ČSR: “To znamená, že český štát, historicky zachovaný, musíme rozšíriť o svoj prirodzený národný doplnok, Slovensko.” (str. 11). O jazykovej otázke sa vyslovuje takto: “Slovenština je archaickým dialektem vedle dialektů moravských a centrálního dialektu českého (pražského)” (str. 12). Na ďalšej strane prekvapený čítam: “Československo je obnovením bývalého českého (a velkomoravského) státu; původně s Čechy byli v jedno spojeni Slováci, kteří příchodem Maďarů do bývalé Pannonie na dlouhou dobu dostali se pod cizí panství. Češi a Slováci jsou jeden národ a mají jeden jazyk. (str.13). No a korunu všetkého čítam na str. 14: “Velmi často se dokonce operuje etherickou fikcí, že Slováci jsou národ od Čechů různý......To je, jak řečeno, fikce, jíž se užívá proti Československu v nevěcných politických polemikách.”
Vedecká hodnota týchto riadkov je evidentne nulová. Možno ju čiastočne pochopiť ako politický taktický a pragmatický “ťah” pri formovaní štátu v období “samourčovania národov” (1918), čo bol vedúci motív usporiadania Európy po 1.svetovej vojne. Lenže tento názor bol publikovaný v r. 1928 a mal nebyčajne dlhú životnosť. Takú dlhú že sa stal rozbuškou budúcich sporov, pre trvalý odpor Slovákov uznať takéto zatriedenie. Masaryk svoj názor nikdy nezmenil. Po jeho smrti druhý prezident Edvard Beneš túto myšlienku rozhojnil a “vedecky” podporoval. Beneš bol totiž politickým zakladateľom “českej národne-socialistikej strany”, ktorú možno charakterizovať ako ostro nacionalistickou stranou. Beneš sa svojim postojom netajil ani po r. 1945, keď s proklamovaným odporom prijal Košický vládny program, ktorý požadoval samosprávne vládne orgány slovenské. Je známe jeho vyjadrenie, že “ako politik program uznáva, ale jeho vedecký názor je ten, že ide o jeden, československý národ”. ) Dva omyly T.G. Masaryka boli o jednotnom národe a slovenčine ako dialekte češtiny sa stali tou stále tlejúcou iskrou, ktorá sa dvakrát rozhorela a viedla k pádu Československa.
Je nesporné, že vznik ČSR v r. 1918 naozaj v možno poslednej chvíli zachránil Slovensko od národného zániku. Z rodinnej kroniky viem, že môj starý otec Eduard, učiteľ na cirkevnej škole, ešte v roku 1905 bol vrchnosťou potrestaný za to, že vyučoval v čisto slovenskej obci Branč svojich žiakov po slovensky a to v čase, kedy bolo zákonom zakázané i cez prestávku žiakom hovoriť po slovensky a vnucovala sa teória o jednotnom “uhorskom” národe. Opatrujem o tom písomný doklad a teda viem akú cenu a hodnotu znamenalo rozhodnutie slovenskej inteligencie z 30. októbra spojiť svoj osud v spoločnom štáte s Čechmi. Popierať to by bol nielen nevďak ale aj nezmysel. No možno parafrázovať Hlinkovo vyhlásenie pri tejto príležitosti, že tisícročné manželstvo v štáte s Maďarmi sa nevydarilo a z historického hľadiska možno toto zopakovať o manželstve v štáte s Čechmi, pretože dva omyly T.G. Masaryka húževnato prežívali svoj nevedecký život i dlho po jeho smrti, až napokon história umožnila vznik dvoch samostatných štátov – a odrazu zmizli rozpory a dva blízke národy sa navzájom vážia a rešpektujú. História a zdravý rozum porazili nevedecké teórie o “jednom národe” a o “archaickom slovenskom dialekte”. A pochovali vzájomnú nevraživosť a pohŕdanie, dva jedovaté plody dvoch omylov.
Na toto poučenie by nebolo dobre zabúdať popri slávnostných rečiach dnešných dní.
