DVE ČRTY Z FEBIOFESTU 2009
BABIČKA ZUZANY PIUSSI
Je to skvelý a silný zážitok. Obava z toho, že lascívny námet (starnúca žena na inzerát hľadá mládencov) skĺzne do triviálneho príbehu, kde bude dominovať sex – sa rýchlo a definitívne vyparila. Je to dielo nielen dobré, ale i poetické, komponované s obdivuhodnou dôslednosťou ako dokument, hoci ide o hraný film a hlavná hrdinka je autentická. Ak si niekto myslel, že neorealizmus s princípom nehercov sa vyčerpal a nemá už čo povedať – tak tento film ho presvedčí o opaku. Zuzana Piussi od svojho predchádzajúceho filmu, s rovnako háklivou témou homosexuality (Anjeli plačú) zdisciplinovala svoj výraz a režijný rukopis, dozrela v svojský, neopakovateľný režijný štýl, ktorý je pre ňu charakteristický a snáď aj nenapodobiteľný. Nakrúca tak ako keby len nezúčastnene zaznamenávala čo protagonisti urobia a povedia, predstiera to aby získala autentický výraz a nakrútený materiál potom komponuje do zovretého a pôsobivého celku, pripomína mi filmy J.-L.Godarda nielen vyzývavou neposlušnosťou a vzburou proti konvenciám, ale aj bezočivosťou s akou pristupuje k voľbe témy, zámerne provokujúc diváka nečakaným uhlom pohľadu. Rovnako esejistické miešanie žánrov a postupov, od rekonštrukcie prípadu po odbornú anketu alebo interwiev pripomína rukopis tohto “enfant terrible” francúzskej novej vlny 60. rokov. Mal som pocit, že tu vzniklo dielo, ako kedysi Godardovo a Truffautovo dielo Na konci s dychom, alebo Vydatá žena, ktoré odštartovali nástup nového, moderného filmu. Ale aj Bressonova prísna poetika zdanlivo ľahostajného záznamu, ktorý vo výsledku vyvolá silné emócie sa v tomto diele okato pripomína. Samé dobré vzory, avšak rukopis Babičky je svojským rukopisom na vzoroch nezávislého, možno iba inšpirovaného tvorcu, nezadržateľne stúpajúceho k vysokým métam.
V Zuzane Piussi vyrastá totiž slovenskej kinematografii silná osobnosť o ktorej budeme ešte veľa počuť.
Pointa filmu má v sebe nečakane citlivú melanchóliu, ktorá nie je zobrazená, iba zo zobrazovaného vyplýva prostým radením scén a s podporou silnej hudby vovedie človeka k spoluprežívaniu nevypovedaného, no všadeprítomného smútku nad postavou “zraneného vtáčaťa” – ako sa vo filme v jednom rozhovore akoby mimochodom (ale veľmi výstižne) aj povie.
POKOJ V DUŠI
Je aj druhý film, celkom inak komponovaný, s takmer opačnou štruktúrou, ale vzbudzujúci rovnako nádej, že do slovenskej kinematografie nastupuje nová a silná generácia.
Film je charakterizovaný typickým príbehovým, priam klasickým tvarom. Príbeh napísal Jiří Křižan, osvedčený scenárista dvoch skvelých filmov (Hollého Signum laudis a Vláčilovho Stíny horkého léta), ktoré sú typické zovretou formou budovania príbehu. Rovnaký rukopis má aj film Pokoj v duši. Formálne je pravým opakom “príbehu babičky” Z.Piussi, ktorý je komponovaný ako skladačka rôznorodých výpovedí a príhod.
Pokoj v duši rozochvieva neobyčajne pôsobivým vedením hercov, (hádam s výnimkou V. Luknára v postave Štefana, ktorého výkon pramení v divadelnej inšpirácii, ktorú kamera nemá rada) tak, že vzniká dojem autentického chlapského, miestami až naturalistického herectva. Ale pristane to príbehu o chlapovi, ktorý práve opustil väzenie a pokúša sa dajako zladiť svoj osud s drsnosťou skutočnosti, ktorú po návrate nachádza v nepretržitej reťazi pôsobivých a presvedčivých scén. Vyčítať filmu klasické podanie príbehu by bolo nespravodlivé. Naopak, metódou zovretej kompozície dôsledne idúcou cestou odhaľovania motivácií postáv režisér stupňuje a trvalo udržuje napätie a umožňuje divákovi spoluprežívať dezilúziu protagonistu a popritom zaznamenávať novú až zmätočnú drsnosť nového života, ktorý priniesla do idylického prostredia vidieka súčasná doba darwinistického kapitalizmu, kde “silnejší” bezohľadne víťazí a “slušný” dostáva údery v nekončiacom reťazci prekážok a prehier, ktoré ho dovedú k zániiku.
Dobré, veľmi dobré dielo, hádam iba s drobným kazom neprimerane ilustratívnej hudby, zvýrazňujúcej kontúry tradične rozprávaného príbehu. Vynikajúca kamera Martina Štrbu dáva zabudnúť na sentimentalitu hudby a predstavuje prekrásne zábery slovenskej prírody toľkokrát už filmovanej, že by sa zdalo ako nemožné nájsť v nej niečo, čo tu ešte nebolo. Tvorivé nadanie kameramana však presvedčivo dokazuje, že sa to dá. Rovnako si zaslúži ocenenia jeho nevtieravé, no sugestívne svietenie interiérov. Kamera dotvára obraz úspešného a vydareného filmu, ktorého pôsobivosť umožňuje i herectvo Heleny Krajčiovej vo výraze bolesti i lásky korenené neoceniteľným osobným pôvabom. Rovnako silné sú herecké výkony zahraničných hercov Attilu Mokosa a Roberta Wieczkiewicza. Celkom osobitným čarom prispieva k úspechu filmu skladba, text a spev speváčky Jany Kirchner.
Režisérovi Vladovi Balkovi sa podarilo nakrútiť naozaj dobrý film, ktorý je súčasne akceptovateľný náročným divákom pre svoje estetické kvality, ako i bežnému divákovi, ktorý očakával silný a pôsobivý príbeh. Súbeh týchto dvoch kvalít je veľmi zriedkavý a preto ho osobitne zdôrazňujem.
