Povedané na besede SFTA (Slovenskej filmovej a televíznej akadémie) o súčasnom slovenskom hranom filme pod názvom:
FATAMORGÁNA SLOVENSKEJ KINEMATOGRAFIE
Diskusia je dobrá vec a rád sa jej zúčastním na tejto akademickej pôde, lenže diskusia nám nepomôže ak sa nám nepodarí sústrediť spoločné sily na prelomenie vlny očividného nezáujmu o osud slovenskej kinematografie a spojiť sa v presvedčovaní verejnosti, parlamentu a vlády, že je potrebné kinematografiu na Slovensku udržať aspoň v znesiteľnom meradle oproti obdobiu, keď sme boli rozmaznávaní stoprocentnou podporou filmu zo strany štátneho rozpočtu, keď kinematografia mala v štátnom rozpočte svoju vlastnú kapitolu a keď sa zrodili tie filmy, ktoré teraz môžu reprezentovať úroveň filmovej kultúry a ju aj reprezentujú takmer kompletne. Výnimky, zrodené po prevrate roku 89 nie sú profilovým produktom prevratu, ale naopak, znakom obdivuhodne vitálne tvorivej potencie mladej generácie, ktorá dokázala prerásť cez betón zábran a prekážok ako nezničiteľný bambus a tvoriť nie zásluhou štátu, ale napriek mizivým podmienkam, ktoré jej spoločnosť ponúkla.
Treba sa spojiť a nadviazať na možno naivné, ale oprávnene optimistické nádeje spomínaného prevratu. Už v roku 1991 som v jednom rozhovore pre STV povedal, že sa obávam aby sme namiesto výkričníka za zborové “to je ono!” odriekané na námestiach v roku prevratu, nemuseli raz výkričník zameniť za otáznik. “To je ono?”. Nevedel som aký som bol v tej chvíli jasnozrivý. Dnešný generálny riaditeľ SFÚ Peter Dubecký stál vtedy vedľa mňa a možno sa na to interwiev tiež pamätá.
Domnievam sa, že máme príležitosť na konečne spoločné vystúpenie (alebo apel) z titulu pripravovaného zákona o kinematografickom fonde a žiadať, teraz, keď už nie je zápas o pozemky a výrobnú továreň Koliba (ten zdá sa je už trvale passé). Pred nami je čas zápasu o to, aby sa v pripravovanom Fonde zakotvila požiadavka trvalej podpory kinematografie zo strany štátu. Tak ako sa trvalo štát stará o životné prostredie, zdravotníctvo, ale hlavne iné druhy kultúry (divadlá, galérie, filharmóniu atd.) a dôvodiť, že je to jeho povinnosť, nie dar udeľovaný z veľkorysosti, povinnosť vyvierajúcu z potrieb národa, ktorý riadi. Pravdaže – ak totiž chceme mať slovenskú kinematografiu, ktorej tvorbou sa budú zase pýšiť ďalšie generácie, ktoré prídu po nás. Ak to neurobíme a nedosiahneme, nebude ani rozkvet slovenskej kinematografie, bude len jej živorenie.
V podnetných tézach Martina Šmatláka, ktoré sú predbežne najucelenejšou, najpresnejšou a vidí sa mi aj najobjektívnejšou analýzou stavu našej kinematografie, ( taká je precízna, vyargumentovaná do detailov, že ju akceptujem v plnom rozsahu), je veľmi výstižné, pravdivé trojvrstvie problémov vyjadrené ústami režisérov Jakubiska (o množstve problémov ktoré chceme vyjadriť naraz) a Trančíka (o peknej košeli). Ale v tézach Šmatlák už ďalej podrobnejšie nerozvádza kľúčové vyjadrenie Štefana Uhra, ktoré tu zopakujem, lebo ním sa mienim prednostne zaoberať. Je totiž presným vyjadrením hlavného ak nie najhlavnejšieho nášho problému. Uhrova veta znie: “Neverím na komerčnú úspešnosť československého filmu, na to nemáme predpoklady”.
Ak mienim niečo v tejto diskusii viac povedať, tak iba upriamiť pozornosť na túto hlavnú, najhlavnejšiu a úplne základnú problematiku dnešného stavu a možno aj jedinú príčinu katastrofy, ktorá slovenskú kinematografiu postihla. Nie je to len “nešťastná príhoda Koliby”. Umelci intuitívne hneď v roku 1990 zacítili hroziace nebezpečenstvo a z ich podnetu vznikla dobrovoľne ustanovená Rada na obranu kultúry. Z tejto iniciatívy minister o niečo neskôr vytvoril Fond Pro Slovakia, inšpirovaný zrejme Fondom Pro Helvetia. Vtedy aj vznikol na pôde filmového zväzu prvý návrh na vytvorenie štátneho fondu na podporu a rozvoj slovenskej kinematografie. Tento návrh si hneď osvojil český zväz a presadil ho v českom parlamente. Slovenský parlament náš návrh ani neposunul na prerokovanie a nijako sa k nemu nevyjadril. Mal vtedy zjavne s Kolibou iné plány.
Spomínané ohrozenie kultúry súvisí s prechodom od garantovanej podpory kinematografie štátom do neprehľadne zapletenej a divoko sa formujúcej trhovej ekonomiky, ktorá od samého počiatku úplne stratila záujem o podporu kultúry a kinematografie zvlášť. Dodatočne dobre mienené záplaty ( a sem patrí aj fond Pro Slovakia) nič na tomto nezáujme nezmenili, iba ho potvrdili. V štáte ktorý má niečo vyše 5 a pol milióna obyvateľov je takýto nezáujem pre kinematografiu, ktorá nemá iný zdroj financií prakticky rozsudkom smrti. Nedostatok financií pravda nie je v kultúre rovnomerne rozložený, čo súvisí s tradíciou kultúry u Slovákov, kde na prvom mieste stoja spisovatelia, potom divadelníci, hudobníci, výtvarníci a ako najmladšie umenie – film, celkom na chvoste, ba možno pod chvostom. V minulom režime bol film favorizovaný a iba vďaka Leninovmu výroku o filme film dostával plnú podporu štátu, nie pre dajakú osobitnú lásku funkcionárov. Prečo bol pre Lenina zo všetkých umení najdôležitejší film tiež nebolo preto, že by Lenin bol fanúšikom filmu. Uvedomoval si,(ako po ňom aj Goebels, Ludendorf a Hitler) údernú silu filmu ako propagačného fenoménu. Skutočný vzťah Lenina a po ňom Stalina ku kultúre dokladuje prenasledovanie umelcov a útek ich špičky na západ. Chagall, Kandinský, Marina Cvetajevova, Roman Jakobson len ako príklad.
Dnes je jednotkou záujmu štátu v prvom rade televízia a to z toho istého dôvodu ako bol pre Lenina film. Preto je aj predmetom maximálneho záujmu parlamentu i vlády. Film však napriek historicky zdôvodnenej strate propagačnej sily ostáva vysoko rozvinutou kultúrou a v živote národa má význam zrovnateľný s kultúrou divadelnou, hudobnou, výtvarnou atď. Úroveň kinematografie dosiahla aj u nás prinajmenšom európsku úroveň a ohlas. V minulosti.
Pýtam sa, prečo tomu tak nie je dnes. V myslení u nás nedozrelo ešte vedomie aký obrovský dosah má export našej kultúry? Asi nie. Všeobecne sa preferuje význam cestovného ruchu. Export kultúry však reprezentuje národ a štát navonok s možno ešte väčšou emotívnou silou ako export akéhokoľvek úspešného tovaru. Kultúra podáva svetu správu o tom, že v srdci Európy žije pozoruhodný národ, ktorý disponuje dielami na vysokej estetickej úrovni.
Medzi jednotlivými umeniami, ktoré majú štátom zabezpečenú existenciu a fungujú, jedine kinematografia je odsúvaná nabok Po fatálnej strate výrobnej základne dnes ako “sirota podhradských” žobre u sponzorov a dobrovoľných nadšencov. Štát kinematografiu viditeľne ignoruje.
Tento stav je najvyšší stav premeniť a žiadať taký systémový krok, aby sa z rozpočtu štátu, do ktorého filmové podnikanie prispieva, presmerovali prostriedky do rozpočtu pripravovaného Fondu, aby sa tak stali (tieto prostriedky) jeho trvalým príjmom. Mali by sme tak isto navrhnúť, aby sa zákonom pre fyzické a právnické osoby upravila možnosť odpisu z daňového základu tých súm, ktoré tieto osoby investujú do kultúry. Podobným spôsobom vzniklo v USA napr. Gugenheimovo múzeum moderného umenia a mnohé a mnohé kultúrne inštitúcie. Ak by tieto sumy boli popri iných (aj štátnym rozpočtom parciálne) príjmom Fondu, potom by tým pre Fond vznikla možnosť plne financovať aspoň dva celovečerné filmy každý kalendárny rok.
Pravdaže ak by bola ustanovená aj chýbajúca dramaturgia (možno pri Fonde), čo je naozaj dobre premyslený Šmatlákov návrh.
Najdôležitejšou, naozaj životnou úlohou pre normálny, zdravý rozvoj národnej kinematografie je však zabezpečenie prostriedkov na vytvorenie filmov. Ostatné otázky (zabezpečenie kvality diel), sú až druhé v poradí. Ide predsa o to, aby sme v budúcnosti mali čo posudzovať.
Verím, že ak sa názory filmového spoločenstva zjednotia, dobré dielo sa podarí. Aby budúcnosť slovenskej kinematografie nebola naozaj iba fatamorgána.
(Sú aj iné a aj dôležité otázky, ktorými by sme sa mali teoreticky zaoberať a ktoré tiež vyvierajú z predložených téz Ako napríklad:
krikľavo chýbajúca presná definícia čo možno považovať za slovenský film, pretože niektoré tituly v materiáloch priraďované k “slovenskému filmu” (Obsluhoval jsem anglického krále, Želary, Kráľ zlodejov) sú naozaj iba groteskným dokladom buď teoretického chaosu alebo smiešnou snahou zaplátať diery po skutočne slovenskom diele. Podľa mňa kritériom by mala byť iba osoba autora scenára (ev.námetu) a osoba režiséra. Ostatné parametre neobstoja.
vyriešiť iný terminologický chaos v pomenovaní: audiovizuálne umenie, kinematografia, film (možno nemý film nazvať audiovizuálnym dielom?). A pretože sa pripravuje “fond audiovizuálneho umenia”, bolo by na čase vyčistiť pojmové smetisko. Existuje iba kinematografia, ktorej rovnocennými druhmi sú (podľa nosičov): film (35mm, 16 mm atd.), televízia (elektronický záznam), audiovízia (digitálny a prípadne iný, ešte neobjavený záznam, resp. nosič).
ako dodatok: pri delení majetku ČSFR doteraz nedoriešená deľba spoločného filmového archívu.)
Chcem zdôrazniť, že v zátvorke uvedené problémy sú z hľadiska života kinematografie nie že nedôležité, ale sú riešiteľné až v druhom a možno až treťom poradí. Pozornosť treba sústrediť na potrebu priameho financovanie filmových diel.
