Chcel by som (aby som tvorkyni neublížil) poznamenať, že hodnotím oddelene film (ako taký) ako dosť vydarený dokument a osobitne, ale už horšie film a jeho pravdivosť (ako svedka udalostí). V tom druhom bode ma film sklamal a o tom chcem napísať, pretože som bol v naprostej väčšine udalostí, ktoré k zániku doviedli, osobným a priamym účastníkom.
Skreslenie pravdy o zániku Koliby, ktoré z Piussinho filmu vyplýva je však tak principiálne vzdialené skutočnosti, že o tom musím podať svedectvo. Čas sa kráti každému a možno pomaly všetci, ktorí sme boli do problému zasvätení umrieme a obraz tak ostane nekompletný (čo by nebol až tak veľký prečin), ale pravdu inde posunujúci – a tým tento dokumentárny film je. Neviem posúdiť do akej miery sa autorka na tomto skreslení podieľala svojou neskúsenosťou a do akej miery tým, že kľúčoví svedkovia (a najmä vinníci)hovoria iba polovicu pravdy. Varoval som autorku keď tento zámer začala uskutočňovať, že vstupuje do osieho hniezda a že málokto z aktérov bude chcieť otvorene hovoriť, alebo možno aj odmietne a tým hodnota svedectva poklesne. Zuzana Piussi je nielen zanovitá režisérka, ale aj odvážna a preto ju ctím, lenže tu v tomto filme svoju (pochopiteľne, nie z autopsie iba z počutia) nezažitú realitu nepodala v takej presvedčivej podobe (ba dokonca svoju tému ani nedokončila) a tak ani autentické útržky nevytvorili hodnoverný celok. Zahryzla do sústa priveľkého a (čo je zaujímavé) nepostrehla, že aktívni účastníci diania jej podsunuli dodatočné vyhlásenia, ktoré sa nekryjú s činmi, ktoré v popisovanej dobe sami vykonali. Pochopiteľne, trošku prikrášľujú a trošku (podstatu) zamlčujú, keďže sa v danej dobe dopustili vážnych omylov . To sa stáva, najmä, ak súčasná doba minulé aktivity posudzuje ako nie práve najsvetlejšiu stranu filmovej histórie Slovenska a zúčastnených aktérov osobitne.
Zánik Koliby začal ešte pred dobou, o ktorej film Z.Piussi hovorí. Ja sa domnievam (zdôrazňujem že sa to domnievam, hoci ďalší vývoj likvidácie Koliby moju domnienku iba potvrdzuje), že od prvopočiatku išlo o plánovanú akciu, ktorej konečným cieľom bolo znefunkčniť Kolibu do tej miery aby sa ako nefunkčná dala sprivatizovať za zvyškovú cenu. Jeden z prvých takých signálov som zaznamenal osobne na porade u ministra Snopka, ktorej som sa zúčastnil vo funkcii prvého poprevratového predsedu Slovenského filmového zväzu, čiže organizácie, združujúcu filmových tvorcov na Slovensku. Na tejto porade sa okrem ministra, riaditeľa Milana Černáka, s ktorým som mal vtedy súhlasné stanovisko, zúčastnili mne neznámi poradcovia ministra, (jeden právnik ministerstva, ktorý sa vyznamenal tvrdením, že film je tovar, rovnako ako psie konzervy a teda musí prinášať zisk) aj a najmä pracovníci filmovej distribúcie (p.Solár), ktorí sa usilovali presvedčiť ostatných (čo sa im dosť darilo), že treba filmovú distribúciu odtrhnúť od výroby slovenského filmu, lebo distribúcia sama bude prosperovať, ale slovenský film nikdy. Háčik a podstata bola v tom, že doteraz musela filmová distribúcia zo zákona prispievať na filmovú tvorbu každoročne vysokou sumou (išlo o 62 miliónov Kčs). Zástupcovia distribúcie sa usilovali toto zrušiť, z uvedeného je jasné, že prečo. Minister Snopko toto podporoval (bolo mi nejasné a kontraproduktívne že prečo?), Riaditeľ Černák dokonale fundovanými argumentmi odporoval, vehementne podporovaný mojim totožným stanoviskom, ktoré som presne a doslovne formuloval tak, že ak sa táto reťaz podporných prostriedkov roztrhne, znamená to zánik kinematografie, nakoľko ministerstvo rovnako problematizovalo dovtedajšiu povinnosť dotovať výrobu filmov a zreteľne sa chcelo tejto povinnosti zbaviť. Rozhodnutie ministra bolo: tento návrh distribúcie schváliť. Protestoval som (dosť bezočivo a v rozpore zo slušnou výchovou) a podarilo sa mi ministra Snopka viditeľne nahnevať, takže sa (už na odchode) vrátil so slovami a rozhorčene poznamenal: no dobre, tak si dajme ešte jedno kolo. Ani po druhom kole sa nám nepodarilo ministra presvedčiť. Treba poznamenať, že v tom čase ešte nebolo na svete záchranné koleso ktoré vzniklo až potom v podobe Štátneho fondu Pro Slovakia. Slovenská kinematografia sa ocitla úplne na suchu, vystavená trvalým výčitkám zo strany ministrov nielen Snopka, ale po ňom potom aj Ľuba Romana, ktorý z dokumentu Z.Piussi klamlivo vychádza ako minister usilujúci o ”spravodlivú” privatizáciu v prospech filmárov, čo je naozaj nehorázna nepravda, pretože Ľubo Roman ako minister (1994) povedal slová, svedčiace o opaku a ktoré sa mi (práve že vyšli z úst dovtedajšieho priateľa) vrezali do duše, až tak ma zarazili. Vyhlásil totiž na porade za svojho našťastie krátkeho ministrovania, z ktorej je iba malá časť v citovanom filme, že on - doslova povedal: “nebudem udržiavať podnik, ktorý mi vyrába straty!”. Vyslovil sa ako podnikateľ, ako snáď majiteľ, ale nie ako minister kultúry, ktorý by mal vedieť, že bez štátnej podpory kultúry slovenská kinematografia zanikne.
Boj s ministrami tohto typu nemal v tej dobe nádej na úspech, akokoľvek sme novinovými článkami statočne verejnosť presviedčali, že ide o kultúrny zločin. V mojom archíve sa tieto články nachádzajú, ako aj zápisy o rokovaniach. Po tomto začiatku konca pri oddelení distribúcie (ktorá sa vzápätí sprivatizovala) už všetko išlo hladko dole vodou. Riaditeľ slovenského filmu Milan Černák vyhovel tlaku a prepustil (vo filme o nátlaku nehovoril, ale ten tlak bol!) najprv tvorivých pracovníkov (režisérov a dramaturgov) s tým, že budú ambulantne povolávaní z externého prostredia aby vytvorili filmy (kde sa na ne mali vziať peniaze o tom ako keby sa neuvažovalo). Podarilo sa mi na istý čas ako predsedovi Zväzu oddialiť prepustenie skupiny dramaturgov a presvedčiť riaditeľa Černáka,, že ak prepustí mozog podniku, stráca celý podnik svoj zmysel. No netrvalo dlho a prepustil, resp. rozpustil dabing a rozpustil animovaný film, čo bol paradox, pretože práve tieto dve oddelenia, na rozdiel od trvale stratového hraného filmu boli ekonomicky prínosné, vyrábali skromný síce, ale predsa len zisk, neboli totiž stratové. Nepomohlo, ba dokonca bolo ešte málo. Tlak z ministerstva kultúry (ešte stále za ministra Snopka) na rázne zredukovanie pracovníkov štábov (veď odpísaním príjmov z distribúcie a neochotou ministerstva Kolibu podržať, nemali štáby vlastne čo spracúvať, už sa iba dokončovali projekty z minula). Vtedajší. riaditeľ ministerstva (za éry Snopkovej!) odboru umenia Václav Macek zvolal poradu (osobne som sa jej zúčastnil) na ktorej karhal riaditeľa Černáka, že neuposlúchol pokyn prepustiť ďalších 400 pracovníkov Koliby. Na záver porady dal tajným hlasovaním porade rozhodnúť, či ponechať Černáka vo funkcii alebo ho odvolať. Hlasovanie, ktoré bolo ozaj korektne tajné, dopadlo v Černákov neprospech. Vzápätí na to minister Snopko M. Černáka odvolal. Riaditeľom sa stal Robert Hardonyi, dovtedajší úspešný riaditeľ Filmových laboratórií, ktoré ako odborník na laboratórnu techniku doviedol na ich vtedy stredoeurópsku úroveň.
Je žalostné vidieť vo filmovom dokumente Z.Piussi to, čo sa podarilo času váhania: chemické prostriedky rozožrali po zastavení činnosti laboratórií cenné stroje do nepoznania. Ako riaditeľovi celého filmu sa Hardonyimu podarilo šikovným konkurzom (kritériom bola najvyššia ponuka v anonymnej súťaži) predať budovu krátkeho filmu na Mostovej ulici vykročiť správnym smerom a tým oddĺžiť Kolibu. Riaditeľom tvorby sa vtedy stal Marián Urban, ktorý ako prvý prejavil čuch a zmysel pre “novú dobu” a dával zadania ešte ako-tak živoriacej tvorby už súkromnej firme, ktorú založil podnikavý a z kolibskej tvorby prepustený režisér Ján Oparty. (Firma sa volala ALEF a neskôr zohrala významne negatívnu úlohu pri privatizácii, vedená potom už úspešným súkromníkom tým istým M. Urbanom. O tom však neskôr.) Do novej hranej tvorby sa však M. Urban vtedy ako jeden z riaditeľov už odmietol púšťať. Dokončovali sa iba staršie projekty. Prišiel však nečakaný podnet zo slovenskej televízie, kde vtedajší poprevratový vedúci oddelenia literárno-dramatickej tvorby Stanislav Vrbka (ktorý nahradil odvolaného Ivana Králika) vyhrabal zo zamietnutých scenárov niekoľko diel (medzi iným aj môj scenár Pozemský nepokoj) a navrhol Kolibe spoluprácu. Tak sa dostal do výroby ako jeden (vznikom) z prvých poprevratových a jeden z posledných kolibských hraných filmov, stalo sa v r. 1992. Rozhodnutie o zaradení do výroby podpísal vtedajší riaditeľ Hardonyi. Bol to pre mňa osobne pamätný rok, pretože okrem toho, že som sa (1991) nečakane stal predsedom Filmového zväzu, doba ma vrátila po takmer dvadsaťročnej nútenej odmlke do tvorby. Tvorbu filmu podporil priznaním podpory už existujúci Fond Pro Slovakia (predsedom kinematografickej komisie bol vtedy Peter Solan, jeden – spolu s T.Vichtom a S.Šablaturom- z nadšených spolutvorcov koncepcie o vytvorení Štátneho Fondu na podporu a rozvoj slovenskej kinematografie!) Slovenská televízia spolufinancovala tento projekt, ktorý bol vybraný hlavne preto, že bol nákladovo prijateľný, mal iba jednu dekoráciu a málo exteriérov a iba troch hercov). Film Pozemský nepokoj reprezentoval Slovensko na medzinárodnom festivale v Káhire a bol potom na pozvanie uvedený aj v USA. V hranej tvorbe však agónia rozpadu pokračovala. Fond národného majetku vyhlásil ako svoj zámer: privatizovať Slovenský film, presnejšie: privatizovať Kolibu ako výrobnú základňu pre tvorbu a žiadal predložiť fundované návrhy. Rozhodnutia však nepadli. (Medzitým ešte vznikli filmy M.Šulíka Neha a film Všetko čo mám rád, Jakubiskov Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý, Anjel milosrdenstva M.Luthera a Fontána pre Zuzanu 2 Dušana Rapoša, Kone na betóne S.Párnického a Záhrada M.Šulíka. Napätie z toho ako ďalej financovať hrané filmy hustlo.
Medzitým nastalo jedno z najčudnejších a najtemnejších období dejín slovenského filmu. Tvoriví pracovníci, neskúsení v podnikaní, zbavení kapitálovej podpory zo strany ministerstva a podpory plynúcej z distribúcie filmov stáli vo svojej bezradnosti pre úlohou: zachrániť svoju profesiu, zabrániť rozpadu národnej kinematografie. Ale nik poriadne nevedel ako na to. A nik z verejnosti nereagoval protestom tak ako o mnoho rokov neskôr keď vznikol podnet privatizovať Slovenské národné divadlo. Nič, ako keby národný film nebol kultúrou!
Na Kolibe vypukol neskutočný “klondyke” – “zlatá horúčka”, vidina zbohatnutia zatemnila mysle. Nekonečné porady a návrhy striedali iné nekonečné návrhy, ostávajúci zamestnanci viedli plenárku za plenárkou, záujmy sa stretávali a navzájom potierali, až sa napokon vyhranili dva ostro sa líšiace postoje, ktoré rozdelili filmársku obec na dva tábory. Dva nepriateľské tábory (neskôr nakrátko na tri, napokon v poslednej minúte na štyri!)
Neboli to tie dva tábory, ktoré sa dnes vyskytujú vo filme Z.Piussi. Jeden z nich a to podstatný, vynechala, buď ona, alebo vypadol v konečnej redakcii? Nemysliteľné pre dokument, veď išlo o kľúčový konflikt! A vo filme nie je o tom ani zmienka.
A to je tá vážna chyba dokumentu, o ktorej od počiatku hovorím, pretože akokoľvek by bol dokumentárny film názorovo zameraný, jeho hodnota sa meria hodnovernosťou faktov, ktoré obsahuje.
Pripomeňme si dobu. Po premenlivo sa meniacich nárokoch a podmienkach Fondu národného majetku (menili sa tam ľudia), a najmä pod vplyvom dvoch nových dejinných faktov nasledovného roku 1993 udalosťou bol :1) vznik samostatnej Slovenskej republiky a 2) nasledujúce volebné víťazstvo HZDS na čele s V. Mečiarom (po rozpade VPN)vo filmovej obci
nastalo nové a ešte radikálnejšie delenie táborov.
Lebo okrem protichodných názorov na privatizáciu Koliby a jej formy, rozdeľovalo filmárov aj rozdielne hodnotenie vzniku samostatnej republiky. To vyhrotilo vzájomnú nevraživosť do priam neúnosných rozmerov. Prišla zmena vlády. Kreslo ministra kultúry obsadil Dušan Slobodník (1992-1994). Predstavy o spôsobe privatizácie sa prudko zmenili. Vyskytli sa dokonca názory, že Kolibu privatizovať vôbec netreba, potom sa vytvoril prevažujúci názor, že možno privatizovať iba továreň na filmy, minister Slobodník navrhoval pretvoriť Kolibu na verejnoprávnu inštitúciu, potom navrhol sprivatizovať iba časť Koliby, nechať iba jeden ateliér , zvukový dom a dielne v majetku štátu. Obidva návrhy neboli akceptované a pravdu povediac ani neboli veľmi reálne. D. Slobodník sa (podobne ako ostatní ministri kultúry) v problematike filmovej tvorby nevedel zorientovať. Keď sa stal nakrátko ministrom Ľ.Roman (vláda J.Moravčíka) hrozila pohroma o ktorej som už hovoril.
V tom istom roku však nastúpil ako minister I.Hudec a spory získali na vášnivosti. Základom sporu medzi dvomi skupinami bola otázka: že ak privatizovať Kolibu, tak žil názor a) privatizovať úplne bez účasti štátu, čiže 100% akcií (to zastupovala Slovenská filmová spoločnosť (M.Hollý, O.Šulaj, D.Trančík, M.Luther, ale aj spomínaný M.Urban, ktorý ešte má pred sebou dramatický zvrat), títo vo filme veľa účinkujú a ich názory sa prezentujú,
alebo názor b) alebo privatizovať za účasti štátu 52% a 49% zamestnanci filmu, teda nielen tvoriví pracovníci (to reprezentovala Zamestnanecká akciovka Filmové ateliéry Koliba (FAK) (scenárista P.Kováčik, Silvester.Húska– nie Marián A., iba jeho menovec, - režisér E.Grečner, zvukový majster Tibor Michalčík a právnik, ktorého meno mi vypadlo ako prípravný výbor).
Ťažisko vášnivého až nenávistného sporu bola otázka účasti či neúčasti štátu v budúcej akciovej spoločnosti a to, ktorá strana v projekte zvíťazí. Všeobecne sa účasť štátu chápala ako “návrat k boľševizmu”. Pikantné bolo, že za vytrvalú snahu a presviedčanie že bez účasti štátu akciovka nemá šancu mňa (!!) nazval môj priateľ M. Hollý boľševikom, hoci ja som nesmel nakrúcať pre svoje postoje, kým on ako istý čas predseda komunistickej bunky na Kolibe teraz absolútne zavrhoval účasť štátu v tvorbe filmov. Priateľsky ale energicky sme sa o tom hádali. Keby len my dvaja, tak sa nič nestane. Ale medzi tvorcami sa pre tento rozdiel vytvoril neprekročiteľný múr naozaj až nenávisti a na celej Kolibe. Za ministrovania D.Slobodníka sa stal riaditeľom Koliby Vlado Ondruš, umeleckým riaditeľom jeho konkurent v konkurze Jozef Heriban. Na istý čas som pôsobil ako tichý poradca riaditeľa Vlada Ondruša, pre ktorého som mal za úlohu pripravovať texty a koncepcie. Vladimír Ondruš vtedy, vlastne až do “o minútu polnoc” spolupracoval a obhajoval koncepciu zamestnaneckej akciovky a v tomto zmysle aj verejne vystupoval. Nemal som problém s ním spolupracovať. Problém nastal až po hodine H, čiže po 22.XI. 1996, teda dni keď sa privatizácia vykonala pre všetkých uchádzačov naprosto nečakaným, prekvapivým zvratom, v športe sa tomu tuším hovorí “break”. Bude o tom reč.
Spor týchto dvoch táborov, osudný spor, ktorý hrozil katastrofou, som ťažko prežíval. Viac intuíciou ako predvídavosťou hnaný som nahovoril V. Ondruša aby inicioval spoločné stretnutie obidvoch znepriatelených “akcioviek”. Toto stretnutie sa aj uskutočnilo, lebo aj Slovenská filmová spoločnosť tušila, že ide o osudovú chvíľu. Debata bola veľmi búrlivá. Argumenty sa vŕšili, ale SFS s absolútnou rozhodnosťou odmietala akúkoľvek účasť štátu v budúcej privatizácii. Ak hovorím o osudovom stretnutí, život mi dal za pravdu. K nijakej dohode nedošlo, nijaké posuny v nijakej navrhovanej percentuálnej účasti štátu rozhorčene odmietli. Hlavným a najvášnivejším radikálom bol hovorca spoločnosti Maroš Černák, syn niekdajšieho riaditeľa. Nešťastnou zhodou okolností tragicky zahynul. jeho smrť však nesúvisela s týmto sporom.
Bolo rozhodnuté. K dohode nedošlo, dohoda sa vylúčila.
O tomto rozhodujúcom okamihu vo filme nie je ani zmienka, rovnako ani o existencii zamestnaneckej spoločnosti FAK, ktorá bojovala na opačnom konci, formálne a hlasito podporovaná aj V.Ondrušom aj ministrom Hudecom.
Obidva subjekty podali svoje privatizačné projekty. Čakalo sa na rozhodnutie.
A vtedy sa stali dve famózne prekvapenia.
Zo Slovenskej filmovej spoločnosti bez výstrahy naprosto nečakane skoro bleskove odskočila skupina okolo Mariána Urbana a P. Nižnánskeho a predložila svoj vlastný projekt v snahe predbehnúť ostatných. To bol šok pre Slovenskú filmovú spoločnosť. O tomto odskoku sa vo filme hovorí, takže vzniká dojem ako keby schizofrénia filmových tvorcov nastala iba medzi týmito rýchoodštepenými dvomi skupinami. Pravda je iná a o tej film nehovorí nič.
Zamestnanecká, teda druhá skupina zažila ešte horší šok.
Celkom potichu číhajúca skupina, z ktorej mne boli známi iba Vlado Ondruš, Ivan Hudec a Tibor Lužinský (potom vysvitlo, že v pozadí čakala Magda Mečiarová a iní) podala nikomu nie známy projekt, ktorý však zvíťazil.
O tomto sprisahaneckom breaku nie je vo filme reč, ale to je podstata tragédie slovenskej národnej kinematografie, ktorá týmto začala.
Nemravnosť tohto skutku zreteľne vyvstane pred očami Mečiarových prívržencov, ktorí zdesení vo chvíli tohto blesku z jasného neba spoznali, že naleteli na brilantne zosnovaný, premyslený čin. Podporovatelia (medzi nimi i autor tohto textu) boli podporovateľmi V. Mečiara a jeho politiky nielen pre vznik Slovenskej republiky ale aj pre málo známu okolnosť, že. V Mečiar a HZDS mali vo svojom volebnom programe, ktorým získali prívržencov a voličov ako jeden z programových bodov okrem zákazu strategických podnikov Slovenskej republiky aj zdanlivo nevinný “dodatok” o “zákaze privatizácie Koliby”.
Prívrženci, ale nielen oni ostali týmto poznaním skutočnosti obarení, pretože v okamihu zistili prečo sa ten zákaz dostal do volebného programu.
Nuž preto.
Filmu táto kapitola chýba.
Preto hodnotím viac obsah ako formu filmu, ktorý je pomerne slušne vystavaný, no nie je to ani dokumentárny film, ani pamflet, lenže to je otázka žánru. Hlavný nedostatok je, že je mimo skutočného problému o ktorom mal byť dokument.
Pôsobivý záver filmu nemožno uprieť. Mravne, ľudky i zdravotne zdevastovaný, zreteľne opitý V. Ondruš a jeho obhajca J.Šíma bľabotajúci svoju výpoveď, to je skutočne filmársky dokonalá smutná pointa.
Lenže ako faktograficky pravdivý a dotiahnutý dokument žiaľ dielo neobstojí, je to kaleidoskop zaujímavých výpovedí ale pomimo hlavnej témy a bola by chyba, keby tí, čo sa o osude Koliby majú dozvedieť po nás, mali tento film za zdroj poznania.
Ako hovorí stará skúsenosť: všetko je inak.
