No ja tu nechcem podrobne knihu ani recenzovať, ani propagovať, hoci je to veľmi dobré a poučné čítanie. Mám osobný dôvod. Zaujala ma poznámka, v ktorej moju osobu spolu s Marenčinom klasifikuje autor v takom zmysle, že my dvaja sme sa usilovali v šestdesiatych rokoch o "intelektuálny film". Táto definícia neviem či platí pre Marenčina a či je s ňou stotožnený, no moje vnútro sa tejto definícii prieči. Je to akási putujúca a nevykoreniteľná definícia, ktorá ma sprevádza od tých čias a ako vidím, nevymrela. Ešte nedávno som s pobúrením počúval svojho priateľa Ivana Stadtruckera ako hovoril, že ja som vždy otvorene pohŕdal divákom. Nič viac ma nemohlo pobúriť, hoci viem, že k jednej z modifikácií našej komunikácie s Ivanom Stadtruckerom patrí aj priateľské podpichovanie, ktoré má "poslanie" vymámiť z osloveného jeho najhlbší názor. Usilovanie o intelektualizáciu slovenského filmu by som možno s pocitom pocty aj prijal, ale nie je to pravda. Hlásal som a hlásam doteraz vo filme iba jedno: vysokú umeleckú náročnosť a spájam to práve s úctou k divákovi ktorého si vážim (bolo by smiešne a hlúpe, keby som ním pohŕdal). Ak som sa niekedy vyjadril k tejto téme, tak som vyslovil iba želanie: mať v kine náročného diváka, ktorý prišiel na film s podobným očakávaním ako príde napríklad na koncert komorného orchestra, alebo na moderný balet. Skrátka: je to divák, ktorý od diela očakáva niečo viac ako zábavu.
V celom vývoji od objavu kinematografie počnúc sa ťahá taká dvojlinka, pre filmové umenie iba užitočná: spočiatku sa film chápal ako jarmočné predstavenie, ako atrakcia, zábava, kuriózna produkcia určená širokým masám na rozptýlenie a kratochvíľu. Až neskôr si filmové umenie začalo klásť vysoké ciele v snahe zaradiť sa do spoločnosti starších umení, ktoré už boli dávno vnímané ako umenie. Táto vývinová linka sa čoraz viac a viac uplatňovala popri úspešnejšej a populárnejšej linke zábavného filmu a vytvorila silný i keď menšinový prúd. Keď som bol kedysi na predstavení moderného pražského baletu Pavla Šmoka (v Prahe pôsobiaceho Slováka, rodáka z Levoče, ktorý o sebe rád hovoril, že je druhým Majstrom Pavlom z Levoče a ktorý vo svete moderný balet preslávil), vyslovil som nahlas, očarený týmto nádherným no náročným predstavením, ktoré privábilo plnú sálu vtedajšieho Domu ROH (dom odborov v Bratislave), že takéto obecenstvo by som si prial na svojom filme. Bolo to elitné, vzdelané obecenstvo. A možno tu je aj koreň spomínaného vytrvalého omylu.
Oproti modernému baletu má film jednu závažnú nevýhodu: obecenstvo, ktoré príde na moderný balet už dopredu vie, čo uvidí. Je na to pripravené a výber obecenstva sa akosi sám uskutoční ešte pred uvedením programu. Do kina však príde rôznorodé obecenstvo, s rozličnými očakávaniami, ktoré môžu byť - a často aj sú - príčinou mnohých rozčarovaní. Videl som však v Paríži zaujímavú vec: vo štvrti Sain Germain (univerzitá štvrť) sa premietajú náročné filmy, kto tam ide do kina, vie, že uvidí umelecký film a je na to pripravený. Druhá zaujímavosť, ktorá stojí za povšimnutie je to, že v tejto štvrti sa premietajú zásadne všetky filmy v originálnom znení. V celom ostatnom Francúzsku zákon prikazuje uvádzať filmy vo francúzskom jazyku. Komu dabing prekáža, ide do Saint Germain, lebo v tom istom čase tam beží ten istý film v originále. Niečo také by bolo užitočné zaviesť aj u nás. Aspoň v niektorých kinách by mohlo byť pravidlo, že sa film premieta v originále. Ostatné filmy (je na to zákon? nie je!) by sa mali premietať v slovenskom dabingu. Takéto vopred dané triedenie obecenstva by pomohlo obidvom stranám.
No a na záver prísľub, že o dabingu niekedy inokedy a viac.
